PAVLOVSKÝ ŠKOLÁK

Spomienky na zimu

 

Vianočný darček za oknom


Cez okno sa vonku pozerám,

už prišla zima, nastal zimný čas.

Vločka na vločku ľahučko si sadá,

vonku je ticho a vládne tuhý mráz.

Všade, kde sa pozriem, biela prevláda,

ale zvieratká, ktoré mám tak rada,

preháňať sa voľne prírodou nevidím.

Viem, že niektoré spia zimným spánkom

a sťahovavé vtáky sa hrejú

pod teplým južným slnkom.

Ako tak nad tým rozmýšľam,

ktosi mi na oblôčik zacinkal.

Hneď sa pozriem za oblôčik

a tam sedí malý drozdík.

Kúsoček chlebíka si pýta

a blížiace sa Vianoce s láskou víta.

Keď nastane ten krásny vianočný čas,

príď, drozdík, dám ti chlebíka zas!

Ty si môj najkrajší vianočný darček,

keď viem, že okrem rodičov

ma má ešte niekto rád.

 

Darina Mašlejová, 7.B

 

 

Štedrá večera

Veľmi rád spomínam na Vianoce, ktoré sú najkrajšími sviatkami roka. Na Vianoce každý rok máme štedrú večeru ako každá rodina. Občas si zaspomínam na minuloročné Vianoce, počas ktorých som zažil toto.

Bol jeden deň do štedrej večere, bol som celý nedočkavý a čakal som, kedy už bude zajtrajšok. Nevedel som, ako mám zabiť čas a nechcelo sa mi pozerať televízor ani hrať počítačové hry. Až dovtedy, kým po mňa neprišiel kamarát a nespýtal sa ma, či sa nejdem vonku guľovať. Najprv sa mi príliš nechcelo, ale napokon som išiel a bola zábava, ale keď som išiel domov, nálada sa mi zhoršila. Na ceste som videl malé mačiatko ako sa túlalo, pomyslel som si, že mu môžem dať teplé jedlo a strechu nad hlavou a tak som ho zobral domov. Spýtal som sa rodičov, či si ho môžeme nechať.  Najprv pochybovali, či nemá nejakú chorobu, ale potom povedali, že si ho môžeme nechať. Hurááá, bol som celý šťastný. Priniesol som mu teplé mlieko a s úsmevom som sa naňho pozeral. Rozmýšľal som, aké mu dám meno. A ako som rozmýšľal, tak som mu dal meno Happy. Pre mačiatko som postavil domček, síce iba zo škatule, ale naspodok škatule som dal seno a prikryl čistou handrou, aby mu v noci bolo teplejšie. A tak som po dlhom dni mohol ísť spať. Na druhý deň ráno som išiel pozrieť, ako sa má mačiatko, malo sa dobre, ale bolo hladné a hravé. Tak som mu doniesol ešte teplého mliečka, potom som išiel dnu a mohlo sa začať zdobenie stromčeka. Bola to paráda, znova ozdobovať vianočný stromček. Keď sme ho ozdobili, tak som išiel pomáhať mojej mame v kuchyni. Pomáhal som jej s varením hubovej polievky, piekli sme fašírku, plnili mäso, a ešte aby som nezabudol, piekli sme aj koláče a zákusky. Spomeniem vám iba zopár, aby sa vám príliš nezbiehali slinky, tak napríklad sme piekli perníky, tvarohové koláče, punčový a orechový zákusok či nanukovú roládu. A už je to tu výplata dennej práce. Je 18:00 a začalo sa servírovať jedlo. Tak, ako každý rok, otec povie zopár viet a pripijeme si. Trošku mi bolo smutno, že mačiatko si nemôže vychutnať to, čo jem ja.

Šiel som vonku k nemu a doniesol som mu trošku fašírky a šalátu. Dobre si pochutnávalo a ja som sa tešil, že bude mať skvelé a šťastné Vianoce aj ono.                         

  Tomáš Kišš, 7.B

 

Čas pokoja a lásky

Čas pokoja a lásky

opäť k nám zavítal.

Zažal sviečku šťastia,

tak nás privítal.

Zazvonil zvonček,

rozsvietil sa stromček.

Prišli Vianoce

šťastné a veselé.

Tak dlho želané,

Vianoce nádherné.

Prejavuje sa dobrá vôľa,

to je čas lásky a pokoja.

Radosť a šťastie vládne svetu,

na Zemi niet žiadneho hriechu.

 

Monika Bačová, 9.B

 

Jedlička

   Hlboko v lese rástla malá jedlička, ktorá sa každý deň usilovala rásť, až vôbec nevnímala krásu a pokoj lesa. Nevnímala slnko, jemný vánok a ani deti ktoré sa do lesa chodili hrávať. ,,Och, keby som už bola vysoká,  silná a veľká ako ostatné stromy", vzdychla si. „Keby si už mohli vtáky stavať hniezda na mojich konároch,“ opäť si vzdychla a vôbec sa netešila z obláčikov, z príjemného slnečného svetla a ani z vtáčieho spevu. Každý rok prišli do lesa drevorubači a zoťali niekoľko stromov, ktoré naložili na voz a niekam ich odviezli. Jedlička bola veľmi zvedavá, kam ich odvážajú. Jedného dňa cez les letel bocian. Keď letel ponad jedličku, spýtala sa ho: „Bocian, nevieš kde odvážajú tie stromy?“  „Keď som letel ponad more, stretol som veľa nových lodí s veľkými lesklými stožiarmi. Myslím že to boli ony," odpovedal bocian. A jedlička, ktorá už nebola celkom malá, si pomyslela: „Ach, keby som už bola veľká, aby som sa mohla plaviť po mori." „Teš sa, že si mladá," povedalo jej slnko, ale ona mu nerozumela. Každý rok keď sa chýlilo k Vianociam, ľudia vytínali malé jedličky a smreky. Niektoré boli menšie ako naša jedlička. „Kam ich vezú?“ spýtala sa vrabčiakov. „Do mesta, do mesta. Videli sme ich cez obloky, obloky. Postavili ich do stredu izby a ozdobili ich ozdobami, jablkami, orechmi a cukríkmi, sviečkami, a potom ich zapálili. Je to nádherné, nádherné".

„Či to aj ja niekedy zažijem, ten lesk, nádheru a krásu? Ach, keby už boli Vianoce a bola by som už veľká". „Teš sa, že si mladá," hovoril jej vietor. Ale jedlička bola nešťastná. Prešla jar, leto, jeseň a ona rástla, rástla až kým bola vysoká, silná a nádherná. Keď prišli Vianoce, do lesa prišli drevorubači a vybrali si ju ako prvú. Keď sa jej sekera zaťala do kôry, zamdlela od bolesti. Nebolo to príjemné, hoci o tom snívala. Keď ju odvážali, uvedomila si, že už nikdy neuvidí svoj les, vtáky a príjemný vánok, ktorý sa jej pohrával s vetvičkami. Postavili ju do teplej izby a osadili do suda s pieskom. Deti sa okolo nej postavili do kruhu a začali ju zdobiť.  Zdobili ju s ozdobami, jabĺčkami, orechmi a cukríkmi. Na konáre jej nastokli veľa sviečok a na jej samotný vrchol jej postavili veľkú sviečku z ligotavého zlata. Večer na nej zažali sviečky. Na niekoľko hodín všetci odišli do kostola. Vo farbami zaliatej izbe jedlička rozmýšľala o lese, vtákoch, slnku a jemnom vánku. Keď všetci prišli, deti divo vtrhli do izby a nedočkavo rozbaľovali darčeky pod jedličkou. Nikto sa už o jedličku nestaral, iba tichý, malý mužíček s veľkou bradou povedal: „Poviem vám rozprávku o šaškovi Straškovi, iste sa to bude páčiť aj jedličke." A tak po prvý raz v živote jedlička počúvala rozprávku. Vianoce sa skončili. Jedličku odzdobili a vyhodili na tmavú povalu. Ako tak ležala v hustej tme, spomínala na časy, keď bola mladá. „Pip-pip !!!" ozvalo sa zdola. K jedličke pribehli dve malé myšky. Boli zvedavé odkiaľ pochádza. A jedlička im rozprávala o svojej mladosti v lese. Napokon im porozprávala rozprávku, ktorú počula na Vianoce. Myškám sa rozprávka veľmi páčila. ,,Ako pekne rozprávaš!" povedali jej myšky. Na nasledujúcu noc prišli zasa. Veľmi veľa ráz jedlička rozprávala rozprávku. Každý večer prichádzalo čoraz viac myší, až raz prišli potkany. ,,Vieš len túto jednu rozprávku ?"spýtali sa. ,,Áno, počula som ju v najšťastnejší deň môjho života, ale vtedy som nevedela, aká som bola šťastná. ,,To nie je pekná rozprávka. Nevieš rozprávku o komore?"  Potkany sklamane odišli, až nakoniec ju opustili aj myšky. 

 

 Ján Kontra-Pál, 7.B

 

Milý Ježiško!

 

Vždy som Ti písal a každé Vianoce som čakal, že mi odpíšeš. Ale viem, ako to chodí. Môj odkaz pre Teba rodičia zobrali, aby vedeli, čo mi dať pod stromček a Tebe tam už potom neostalo nič. Aj tak niekde v kútiku duše verím, že existuješ. Možno nie na to, aby si dával darčeky, ale určite na to, aby si už svojou samotnou existenciou potešil srdiečka nás, detí. Si veľmi dobrý, že nosíš deťom darčeky. Je to pekné, ak niekto niekomu dokáže urobiť radosť. Každý má svoje tajné želanie, ktoré Ty splníš, ale keď ho napíšem, už nebude tajné a nesplní sa. Mne by stačilo, keby bol každý šťastný a veselý.

A čo si prajem pod stromček? Tento rok od Teba nechcem žiadne darčeky. Mám len jednu prosbu – aby všetko zlé, čo sa stalo tento rok, bolo zabudnuté a to pekné nech v nás navždy ostane. Škola je naším domovom, preto jej prajeme žiakov, ktorí ju budú chrániť a starať sa o ňu. Milý Ježiško, určite zhora vidíš, že naša škola potrebuje nové šaty. Tie predošlé už má roztrhané, dožič jej také, ktoré ju budú v zime teplo hriať a v lete ju ochránia pred lúčmi slnka, ktoré jej prenikajú hlboko pod kožu. V nových bude určite krásna, vlastne je krásna aj teraz, žije a dýcha, kým má usilovných a šikovných žiakov.

Samozrejme nemôžem obísť ani vás, dospeláci v tejto škole, ktorí patríte do našich životov. Trošku vám možno aj závidím, ale len trošku, lebo sa to nepatrí. A čo? To, že pri nás, žiakoch určite nezostarnete. Každý deň ste tu pre nás a dávate nám zo seba riadny kus. Neviem, ako to robíte, ale ste stále plní energie a čím viac dávate, tým rýchlejšie sa vám to vracia späť. Raz na to určite prídem, kde je ukrytá tá vaša nevyčerpateľnosť. Učíme sa od vás veľa a možno aj vy sa môžete niečo naučiť od nás.  Aj v dnešnej dobe žiaria detské očká, ktoré veria v to, že svet je dobrý nielen v rozprávke ... Skúste to aj vy!

 

Vopred Ti ďakujem za prečítanie môjho listu!

 

Kolektívna práca

 
© PhDr. Martina Horňáková, ZŠ s MŠ Pavlovce nad Uhom, 2008-2009