PAVLOVSKÝ ŠKOLÁK

Keď premýšľame o živote...

O priateľstve

Na svete je veľa kamarátov, no len jeden je ten naj. Každý človek ma určite svojho najlepšieho kamaráta, s ktorým si veľmi dobre rozumie. Najlepší priateľ je ten, ktorému dôverujeme, ktorému povieme všetky tajomstvá, pretože vieme, že si to nechá len pre seba a nezradí nás. Priateľ by mal podať pomocnú ruku, keď ju budem potrebovať, utešovať, keď mi bude smutno, smiať sa so mnou, ak budem mať dobrú náladu. Mal by byť moja pravá ruka a stále pri mne stať. No na priateľa si musíme dávať veľký pozor, pretože ho môžeme veľmi rýchlo stratiť.

Ja zatiaľ nemám najlepšieho priateľa, no mám veľa výborných kamarátov, ktorým môžem úplné veriť. Na toho ozajstného najlepšieho priateľa si musíme dávať veľmi veľký pozor, aby sme ho nezradili, neublížili mu, pretože takého kamaráta už nikde na svete nenájdeme. A preto nech si každý človek, ktorý ma najlepšieho priateľa uvedomí, že môže byť už neskoro na odpustenie alebo na slovíčko mám ťa rád, a že môže priateľa navždy stratiť.

                                                                                                Michaela Nyisztorová, 9.B


Priateľa  zriedka získaš, ale ľahko stratíš

 

„Priateľstvo je zlatá niť, ktorá sa ľahko pretrhne. Zaviazať sa síce dá, ale uzol zostáva.“

Myslím, že tento výrok je do bodky pravdivý a každý s ním už mal nejaké skúsenosti. Prvé čo ma teraz napadlo,  je otázka: „Kto je vlastne priateľ? “ Je to človek, ktorý ti podá pomocnú ruku v ťažkej chvíli, nezradí ťa, je k tebe milý. Človek, ktorý ťa dobre pozná zvnútra i zvonku, človek, u ktorého je tvoje tajomstvo ako v hrobe. Neopustí ťa keď ho potrebuješ a aj keď prejde veľa rokov, stále si naňho spomenieš. Mám veľmi veľa priateľov, chlapcov i dievčatá, od mladých až po starých, ale len s jedným z priateľov  bol priateľský vzťah iný ako s ostatnými priateľmi. Hovorí sa tomu najlepší kamarát/ka. Mala som aj ja takú najlepšiu kamarátku, s ktorou som sa poznala už odmalička. Chodila som s ňou do škôlky, do školy, len nie do rovnakej triedy. Bývali sme spolu v jednej dedine, tak sme sa navštevovali a boli spolu každý deň. Zažili sme veľa dobrodružstiev, o ktorých sme vedeli len my dve. Moja rodina ju nemala veľmi v láske, ale ja som v nej videla niečo, čo oni nie. Všetko bolo dokonalé, boli sme super kamošky na život a na smrť, ale zrazu prišiel taký nenápadný moment, ktorý všetko zmenil. V tej chvíli sme zabudli na všetko dobré, na všetko, čo sme zažili a začali sme sa nenávidieť. Ani sama neviem, aká bola príčina. Odkedy odišla do novej školy,  rozprávala stále len o nej. Najprv som to brala normálne, lebo každá kamarátka sa chce podeliť s novými zážitkami, tak som počúvala. Počúvala a počúvala a dusila v sebe hnev, ale nakoniec ako to už u mňa býva zvykom, som vybuchla. Štyri mesiace sme nadávali na seba, jedna druhú osočovali. Teraz sme znovu kamarátky, ale už nie také, aké sme boli niekedy. Uvedomujem si, že tú hromadu mojich priateľov môžem hocikedy stratiť, čo samozrejme nechcem. Na také veci už mám svoj názor a snažím sa im vyhýbať, lebo chyba nie je len v tom druhom, ale aj vo mne.

Albína Kontrová, 9.B


 

 

 

 

 

 

 
© PhDr. Martina Horňáková, ZŠ s MŠ Pavlovce nad Uhom, 2008-2009