PAVLOVSKÝ ŠKOLÁK

Európa v škole

Zájazd pre dvoch

 

 Lili s Mimom sa nevedeli dočkať, kedy porota rozhodne a odovzdá cenu za najlepší syrový výrobok. „Výhercom odovzdá cenu pán starosta, mimochodom ako prvá cena je zájazd pre dvoch do Holandska,“ prehovorila pani Kvídová, ktorá bola v porote. „V Holandsku sa vyrába najviac syrov na svete a všade po okolí rozvoniavajú tulipány,“ pošepkala Lili Mimovi. „Určite sami vidíte, že vybrať spomedzi takýchto dobrôt je veľmi ťažké. Ale, ja s pomocou poroty sme prišli k záveru, že prvé miesto si naozaj zaslúžia pán Mimo a slečna Lili,“ oznámil pán starosta. Keď už Lili a Mimo sedeli v lietadle, Mimo otvoril zošit a začal čosi čmárať. „Čo zasa píšeš? Aby ťa potom mali prečo chváliť?“ rozzúrene podpichovala Lili. Mimo si ju však nevšímal a písal ďalej. Lili to však ešte viac podráždilo. Hádali sa kvôli tomu počas celého letu, až kým nedošli do Amsterdamu, hlavného mesta Holandska. Tam ich už čakala slečna Hlavenčová. Bola to dlhovlasá slečna s okuliarmi a na nohách mala dreváky. „Volajte ma Semmi,“ povedala slečna Hlavenčová. „Budem vás sprevádzať po meste a ukážem vám všetky naše zvyky, tradície a všetko, čo sa týka Holandska,“ nadšene oznámila Semmi.  „A ako to, že viete po slovensky?“ spýtala sa nedočkavá Lili. Ja som rodená Slovenka, pred štyrmi rokmi som sa sem presťahovala. Mimo na ňu hľadel tak, že mu skoro oči vypadli. Lili veľmi žiarlila. „No, nečakajme dlho, určite ste cestou vyhladli,“ povedala Semmi. Zastali pri stánku s občerstvením. „Ochutnajte to,“ povedala Semmi a podala im niečo do rúk. „Čo je to?“ spýtala sa Lili. „To je naše najobľúbenejšie miestne jedlo – haringa nakyslo.“ Mimovi a Lili veľmi chutilo. Teraz nasadnite do člna, preveziem vás mestom. „Tento veterný mlyn odčerpáva vodu z polí a vypúšťa ju späť do mora,“ ukázala Semmi z člna na veterný mlyn. Vysadli z člnu a prešli na druhú stranu, ktorá bola taká farebná, že snáď krajšie miesto na svete neexistuje. Prechádzali totiž po lúke plnej tulipánov. „Ó, to je krása,“ povedala Lili a natrhala si plnú náruč tulipánov. Boli naozaj všade. Nič však netrvá večne, a tak sa i tento výlet do Holandska pomaly končil. Na Lili a Mima už na letisku čakalo lietadlo. „Ahoj Semmi, budeš nám veľmi chýbať a dúfame, že sa ešte stretneme.  Semmi im zamávala a popriala šťastnú cestu. Zatiaľ, čo Mimovi bolo za Holandskom smutno a vypadlo mu niekoľko sĺz, Lili sa tešila, že má konečne Mima iba pre seba.  

 

 Jaroslav Varchola, 5.B

 

Romana

Ktosi povedal, že sám život píše najzaujímavejšie príbehy a ja tomu aj verím. Škola pre mňa veľa znamenala, prvé štyri roky ubehli veľmi rýchlo, prvé písmenká a čísla sme mali za sebou, nové kamarátstva sa upevňovali, ale zrazu prišiel piaty ročník a s ním mnoho noviniek.

Keď som nastúpila do piateho ročníka, nemala som vo svojej triede žiadnu dobrú kamarátku. Po čase som sa skamarátila s Romanou. Bolo to veľmi dobré dievča a ja som ju mala rada. Jediný rozdiel, ktorý medzi nami bol, bola farba pokožky. Ľudovo by sa dalo povedať, že ja som bola biela a ona čierna, bola Rómka. Nevadilo mi to, lebo sme si dobre rozumeli, aj sme spolu sedeli v spoločnej lavici. Ona zas mala veľmi veľa kamarátiek, ale boli to Rómky. Keď prišli za ňou, necítila som sa práve najlepšie, lenže ona bola iná. Dalo sa s ňou veľmi dobre porozprávať a rozprávali sme sa o všeličom možnom aj nemožnom. Takto prešli celé tri roky a ani sme sa nenazdali, boli sme siedmačky. Boli to roky plné radosti, tajomstiev, hier a zážitkov, na ktoré sa jednoducho nezabúda. Keď sa polrok siedmeho ročníka chýlil ku koncu, dozvedela som sa nepríjemnú správu. Romana mala odísť do Anglicka, v mysli sa mi vynorilo mnoho otázok, nedokázala som tomu uveriť, bolo mi to veľmi ľúto. Onedlho som sa dozvedela, že je to pravda. V triede som inú dobrú kamarátku nemala a nevedela som, čo so mnou bude, s kým budem tráviť svoj voľný čas a pre koho tu budem môcť byť. Po nejakom čase Romana naozaj odišla. Ešte predtým sme sa rozlúčili a vymenili sme si darčeky, aby sme na seba nezabudli.

Bolo to milé, ale vôbec to nebolo potrebné, pretože zabudnúť sa nedá. Niektorí ľudia majú ten najvzácnejší dar v sebe, stačí chvíľka a oni si nájdi natrvalo svoje miesto v našom srdiečku. Vôbec nie je podstatné ako ľudia vyzerajú, ale aké majú srdce, ako sa správajú a akí sú vo svojom vnútri.

                                                                                        Monika Balintová, 9.A

 

Výlet

 

„Žiaci, kto by chcel ísť do Španielska?“ spýtala sa pani učiteľka žiakov.

V triede sa momentálne ozvali vzrušené hlasy. „Kedy? Ako? Prečo?“ valili sa otázky jedna cez druhú a pani učiteľka nestačila odpovedať.

„No tak, utíšte sa,“ upozorňovala ich a zároveň vysvetľovala, „je to poznávací zájazd.“

O pár minút vedeli o výlete všetko. Najviac ich však ohúrila posledná veta pani učiteľky.

„Aj keď je Slovensko maličký štát, má dobré kontakty s rôznymi krajinami sveta a tento výlet, okrem toho, že bude poznávací, poslúži aj na upevnenie vzťahov a spriatelením sa s ľuďmi, ktorí žijú inak ako my, Slováci.“ Pani učiteľka pochopila, že k učeniu sa už nedostane, keďže to bola posledná hodina a žiaci boli takí nedočkaví, že by boli najradšej už zajtra cestovali.

Deň D sa priblížil, prišli pokyny a užitočné informácie a mohlo sa vyraziť. Bola sobota, tak dlhoočakávaná sobota. Všetkých prišli odprevadiť rodičia, niektorí boli smutní, pretože svoje  ratolesti ešte nikdy nepúšťali tak ďaleko, iní zas natešení, že si aspoň na pár dní oddýchnu. Už nasledovalo len lúčenie a ide sa.

„Už sa neviem dočkať,“ vraveli deti medzi sebou.

„Tak čo, tešíte sa? pýtali sa triedni učitelia, ktorí sa tešili tiež.

Celú cestu strávili štebotaním a v predstavách, čo ich čaká. Cesta bola dlhá a všetci boli poriadne unavení. Ospalo, ale predsa sledovali všetko okolo seba.

„Tak a sme v Španielsku,“ s radosťou v hlase im to oznámil riaditeľ školy, keď vstúpili na španielske územie.

„Jeeeeeej, to je krása,“ ozvali sa vzrušené hlasy malých cestovateľov.

„Ja tomu ešte stále neverím,“ bolo počuť chlapčeka, ktorý sa práve zobudil v autobuse.

„Uštipni ma,“ prosil svojho suseda, „ináč tomu neuverím.“

Jeho spolusediaci ho však nestihol uštipnúť, pretože odrazu sa ozvali hlasy: „Aha, aha, pozrite sa ... tam vonku!!!“

Vonku ich čakalo prekvapenie. Deti zo španielskej školy ich už netrpezlivo čakali. Boli zvedaví na Slovákov. Vedeli, že Slovensko je maličký štát v strede Európy. Teraz mali možnosť dozvedieť sa viac. Dlho však nemohli rozmýšľať, pretože učiteľ im dal pokyn a oni spustili báseň:

 

Slováci už prišli,

preto sme sa tu zišli.

Privítať ich chceme,

tu v strede našej zeme.

Naša zem je Španielsko,

Madrid je naše hlavné mesto.

 

„Oni sa kvôli nám učili báseň? pýtali sa neveriacky žiaci.

„Áno, u nich je zvyk vítať cudzincov,“ vysvetľovali učitelia.

„A kam pôjdeme teraz?“ pýtali sa svojich hostiteľov, aj keď im španielčina robila ťažkosti a Španieli po slovensky nevedeli vôbec.

„Teraz pôjdeme do jednej z našich škôl, tam sa vybalíte a hor sa do ulíc!“ vysvetľovali im noví kamaráti. Postupne spoznávali čaro tejto krajiny, ich zvyky a tradície. „Je to nádherná krajina,“ zhodli sa všetci. Dni boli plné prekvapení.

„Ukážeme vám ako sa tancuje flamenco, obľúbený tanec v Španielsku,“ vysvetľovali im kamaráti.

„Ja by som chcela vedieť tancovať flamenco,“ priznala sa Kristínka.

„Neboj, naučíme ťa to a nielen teba, ale aj ostatných,“ uspokojovali nás Španieli.

Boli radi, že sa Slovákom u nich páči a tak strávili ďalší deň tancovaním. Chlapcom sa ale do toho veľmi nechcelo. Viac ich zaujímali býčie zápasy, s úžasom hľadeli na muža, ktorý vábil býka červeným kusom látky. Španielsky učiteľ im vysvetlil, aký je rozdiel medzi býčími zápasmi v Španielsku a v Portugalsku. Španielsky zápasník- torero stojí v aréne a dráždi býka k zúrivosti, aby ho potom mohol zabiť. V Portugalsku sa zasa volá toreador, ten sedí na koni a býka len dráždi, ale nezabíja. Chlapcom sa tieto zápasy prestali páčiť, preto sa pobrali za dievčatami. Spolu sa vybrali na výstavu obrazov od slávnych maliarov.

„To je krása!!! Ja by som niečo také v živote nenamaľoval,“ šepkali si návštevníci galérie medzi sebou. Debata neutíchla ani cestou späť, keď sa viezli károu ťahanou somárom.

Čakal ich posledný deň v slnečnom Španielsku.

„Ale to rýchlo zbehlo, však?“ rozprávali sa večer deti medzi sebou.

„Škoda, že zajtra ideme domov, bolo tu skvele,“ sťažovali sa malí Slováci. Ani španielskym deťom sa nepáčilo, že sa musia rozlúčiť so svojimi novými priateľmi.

Dohodli sa, že čoskoro prídu na Slovensko oni a malí cestovatelia sa vydali na cestu domov so slzami v očiach, ale bohatí na nové skúsenosti a zážitky. Domov si priniesli radosť zo svojich nových kamarátov a dúfali, že sa čoskoro znova uvidia.

 

                                                                                     Simona Varcholová, 9.A

 

 

Európa

 

Európa je veľká,

Slovensko je malé,

pekné pamiatky my doma máme.

Čo je pýchou našej krajiny?

Krásne lesy, hory, nížiny,

veľké mestá aj malé dediny.

Vysoké i Nízke Tatry,

to k Slovensku patrí.

Náš slovenský kraj,

ten je pre mňa naj.

 Igor Kopeň, 4.A

 

 

Kultúrne dedičstvo

 

Naše kultúrne poklady,

to sú historické hrady,

naše dejiny,

to sú naše zámky.

 

Kaštiele, skanzeny,

páni, poddaní,

zbojníci, rytieri,

tí všetci sú dejiny.

 

To sú moje myšlienky,

ľudia, historické budovy,

príbehy.

 

To všetko je kultúrne dedičstvo!

Nezabudni na spev a tanec,

to je tiež kultúrne dedičstvo!

 

 Matej Fajdel, 4.A

 

 

Môj kraj

 

Široká rovina,

vietor pofukuje,

to moja rodná zem,

Zemplín sa menuje.

 

Kam oko dovidí

a  ruka dočiahne,

tam vody Šíravy

a hniezda bocianie.

 

Je tam aj Vihorlat,

vysoká sopka

a v Morskom oku sa,

biela rybka čľapká.

 

To je môj rodný kraj,

kolíska moja,

dedinské domčeky,

tíško si stoja.   

 

Daniela Hudiková, 4.B

 

Svet okolo mňa

 

Kamenné mestá, dávne hrady

stoja tu dneska bez parády.

Len v reči predkov príbehy

sú skryté.

 

Mám veľmi rada predkov reč,

z nej dá sa veľa dozvedieť.

Čo človek cítil, ľúbil,

ako žil, čo stvoril

a pretvoril.

 

Mám veľmi rada túto reč

či som doma, či som preč.

Domov sa vždy môžem vrátiť,

s každým sa raz kamarátiť.

 

Vždy ma čaká rodina

či je nočná hodina,

a či ráno v žltom jase,

mamin úsmev v plnej kráse.

 

A ľudský príbeh je tu znova,

koľko je deti bez domova.

Mnohé ani nepoznajú,

kde tú svoju mamu majú.

 

Kde je svet pre všetky deti

či uviazol v ťažkej sieti ?

Vždy si ceňme to, čo máme,

návrat domov k svojej mame.

 

Príbehy odkrývajú  nové dni,

čo vôkol teba nezabudni.

Múdrosť je skrytá v slovách, v čine,

neuviazni na plytčine!

 

Ivana Pachová, 6.A

 
© PhDr. Martina Horňáková, ZŠ s MŠ Pavlovce nad Uhom, 2008-2009