PAVLOVSKÝ ŠKOLÁK

Príroda okolo nás

Kolekcia literárnych prác z krajského kola súťaže

Príroda okolo nás


OBJAVENÉ POKLADY


Malý púčik v trávičke,

čieže je to kvieťa?

Je to pani púpavy,

zlatom lúky zaplaví.

 

V tráve stovky chrobáčikov,

aj tá včielka maličká.

Žltým peľom nakreslí si

jarný úsmev na líčka.

 

Dunčo sa zas vyhrieva

na teplučkom slnku.

Odrazu však mačku zbadá

a je z toho veľká zvada.

 

Všetko sa tu premenilo,

veď začala milá jar.

Vtáčiky si zaspievali,

dali ľuďom jarný dar.

 

Obloha sa vyjasnila,

skryla mračná v sklade.

Iba búrka vyberie ich,

pred dáždikom stade.

 

Zeleň zdobí polia, lúky,

vetrík nie je vôbec skúpy.

Fúka, fučí ostošesť,

musíme ho všetci zniesť.

 

Jar nám dvere otvorila,

nahlas slnko pozdravila:

,,Dobrý dníček, slnko milé,

         už je koniec zimnej chvíle !´´    

                                                     

Terézia Balintová, 5.A

1. miesto v krajskom kole



 

Rybačka

 Sedím v tme svojej izby a pozorujem cez okno snehové vločky, ktoré v svetle pouličnej lampy tíško padajú na okenný rám. Po chvíli je už pohyb vločiek akýsi rýchly, zmätený. To vietor, ktorý sa rýchlo priblížil, ich  tak roztočil a zadul zimnou silou. Je mi smutno. Napriek tomu, že mám zimu celkom rád, v takéto zimné večery je mi veľmi clivo. Veru. Cnie sa mi za slnkom, ktoré nie je skúpe na teplé lúče, za rosou zrána, za slnečnými dňami pri našej starej rieke.
Viem, že leto i teplá jeseň sú už dávno preč, ale spomienky sú stále živé. Patrím k deťom, ktoré vedia využiť chvíle ničnerobenia na príjemné činnosti, jednoducho, tak po svojom. Už od útleho detstva mám prírodu veľmi rád.
Najviac ma priťahuje voda našej rieky aj s rybkami, ktoré v nej žijú. Nerobia krik, iba si tak plávajú hore-dole pod vodou  a púšťajú bublinky. A tak som sa stal rybárom. Rybárčenie je koníčkom chlapov v našej rodine, teda mojím a otcovým. Je pravda, že keď chytím rybu, hnevám sa sám na seba. Veď tie rybičky mi nič zlé nerobia! Pred očami mám rieku s lenivou tmavou vodou a trávou, ktorá je v lete vyššia ako ja.
Bol krásny slnečný deň a ja  som sa s otcom vybral na ryby. Všetko nasvedčovalo tomu, že úlovok bude dobrý. Ale nebol. Otec je známy tým, že rád rozpráva a všetko veľmi prežíva. Jeho príprava na rybačku trvá dlhšie, než samotná rybačka.
Keď sme prišli k rieke a našli vhodné miesto na rybolov, otcovi sa hneď začalo dariť. Prvým úlovkom bola menšia ryba, ale  vrátil ju vode. Druhá rybka bola väčšia, ale aj tá putovala naspäť do rieky. To otca ešte viac posmelilo. Vytrvalo hádzal silon s háčikom do vody, vyťahoval ho, menil háčiky, dával návnady, raz vymenil i naviják. Po chvíli sme zistili, že na háčiku máme asi dvojkilogramového kapra. Otec tak začal revať od radosti, až to počul ten kapor. Ešte chvíľu sa metal sem a tam, až napokon po ňom zostal len prázdny háčik. V tej chvíli sa otec premenil na soľný stĺp a asi desať minút sa nenašla sila, ktorá by ho z toho stavu prebrala. Nesmútil však dlho. Postupne sa mu vrátila dobrá nálada a dar reči.
Od rieky sme neodišli a otec vymyslel plán, ako stráviť deň bez rybolovu. Urobil malý ohník, na ktorom sme si opiekli klobásky a mladé kukuričné struky. Vôbec nám nevadilo, že to musíme zapíjať teplou vodou z fľaše, lebo sme si ju zabudli na slnku. Bolo úplné bezvetrie, ani jedno steblo trávy sa nepohlo. Smädné drobné vtáčiky občas zlietli ku hladine, rýchlo sa napili vody a už aj odleteli do tieňa korún starých stromov.
Nemali sme hodinky, a tak sme  museli načúvať zvukom kostolných zvonov. Zvyšok dňa sme plávali, ponárali sa a skákali hlavičky do vody zo starej vŕby. Otec plával rýchlejšie ako ja, ale ponáral sa pomalšie. Ani jeho hlavička nebola taká efektná ako moja. Neviem či to bolo otcovým vekom, či jeho váhou. Až podvečer sme sa vracali domov. To už zvony odbíjali osemkrát. Boli sme unavení, ale šťastní z prežitého dňa. Už aj slnko pomaly sadalo za náš topoľový les a večerné ticho začalo pokrývať rieku. Zarosené trávy nás šibali po tvárach a ani jeden z nás nepomyslel na neúspešnú rybačku. Tešili sme sa na ďalší nový deň.

Patrik Hisem, 5.A



 

 

Pieseň tichého vánku

Keď slnko zapadá za hory

a kvety sa chystajú spať,

vtedy nebesia zakvília

a spustia tichý plač.

Každonočný plač,

ktorý ani nezbadáme,

možno bezvýznamný zázrak,

ktorému sa neskutočne divíme.

Ranné osvieženie pomáha každému,

najmä nádherným kvetom,

pripomínajúcim usmievavé slniečka.

Na svet sa síce dívajú zdola,

no aj tak prinášajú radosť očiam.

Šumivé lístie stromov

a lahodný vtáčí spev

je tá najkrajšia pieseň prírody,

ktorú s citom dotvorí

i samotný vládca hôr a dolín –

tichý vánok či dunivý víchor,

ševeliaci nežnú, ale hrôzostrašnú áriu.

Mám rada tie tajomné chvíle,

keď dážď nežne pohládza moju tvár,

slnko i v lete zapadne za mraky

a vtedy rastliny ukryjú

svoje hlávky strapaté a tíško čakajú,

kým sa vyčasí a opäť ukážu svoju krásu.

Drobní obyvatelia lúk a lesov

môžu byť hrdí na svoj domov,

popretkávaný hrboľatými cestičkami.

Krásny a sladký domov,

ktorý môže byť dokonalým vzorom

i mnohým ľuďom –

korune tvorstva našej Zeme. 

 

Katarína Brecková, 8.A

 



 

Nádherné prostredie

     Bolo raz jedno dievčatko, ktoré žilo na veľmi peknom  mieste. Bývalo síce len v  maličkom domčeku, ale príroda okolo  bola veľmi pekná.
     Všetko tu bolo nádherné, mnoho farebných a voňavých kvetov, po ktorých neustále tancovali usilovné včielky, vysoké zelené stromy, cez ktoré sa predieralo usmievavé slniečko so svojimi teplými lúčmi, mäkká tráva a malý priezračný potôčik. Celá príroda, ktorá sa tu nachádzala mala svoje čaro, prinášala do života radosť, smiech a dobrú náladu.
Dievčatko sa každé ráno, prechádzalo po lúke posiatej farebnými kvetmi, po ktorej poletúvali motýle. Vánok si šantil v korunách stromov. Ale tá krása netrvala večne. Jedného dňa prišli pytliaci a utáborili sa. Večer si urobili oheň, najedli sa a všetko porozhadzovali. Dokonca aj fľaše pohádzali do čistého priezračného potôčika, ktorý si sem tam pospevoval svoju známu pieseň. Nasledujúci deň sa pytliaci vybrali na lov. Išli uloviť mladú srnku. Lenže dievčatko to všetko videlo. Zasiahlo práve vo chvíli, keď sa chystali streliť do srnky.
Dievčatko skočilo pred nich a vykríklo: „ Prečo chcete zabiť to úbohé zviera?“ Odpoveď znela: „Čo ťa do toho!“ „ Ja nedovolím, aby ste tú srnku zabili a všetku krásu zničili. Asi si neuvedomujete, čo všetko nám príroda dáva! Dáva nám to, čo nedokáže dať žiaden človek, tak si ju vážte, prosím.“ Pytliaci pochopili, že to dievčatko má pravdu. Nechali srnku žiť, všetky odpadky pozbierali a vyčistili celý potôčik.
Keď všetko upratali, pobrali sa domov. Dievčatko bolo veľmi šťastné, že dokázalo iným ľuďom to, čo príroda pre človeka znamená.
     Prírodu si musíme vážiť, lebo pre človeka je dôležitá. Ľudia bez prírody by boli stratení.

Emília Vaľová, 7.A




Tichý dážď

 
Tichý dážď kropí ospalú krajinu,

a snaží sa zmeniť ju na inú.

Zvyšky snehu už dávno zmizli,

aby kvety do jarnej krásy prišli.

 

Po daždi slniečko zasvieti,

nejeden chrobáčik z domčeka vyletí.

Oblohu križujú lastovičky,

po stromoch skáču veveričky.

 

Konečne  jar! To je krása,

džavot detí z parku ozýva sa.

Vtáci na stromoch ostošesť,

trilkujú pieseň na počesť.

Je tu jar!


 Filip Uhelák, 7.B


 
© PhDr. Martina Horňáková, ZŠ s MŠ Pavlovce nad Uhom, 2008-2009