PAVLOVSKÝ ŠKOLÁK

Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko

Kolekcia literárnych prác, ktoré reprezentovali našu školu v celoslovenskom kole súťaže

Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko


DOMINIKA

 Raz sme sa s našou triedou vybrali do školy v prírode. Každý z nás sa tešil na skvelý týždeň plný dobrodružstiev.
Hneď, ako sme sa vybalili, mali sme zoznamovací večierok v spoločenskej miestnosti, pretože tam boli aj žiaci z iných škôl, ba dokonca aj deti z detského domova. Vôbec som netušila, že deti z detských domovov chodia na takéto výlety. Ešte väčším prekvapením pre mňa bolo, keď nás ubytovali v jednotlivých izbách a ku mne sa dostalo dievčatko z detského domova. Bola veľmi tichá a s nikým nekomunikovala. Vedela som o nej len to, že sa volá Dominika a má desať rokov. Prvé dva dni sme sa „rozprávali pohľadmi.“ Až večer som si všimla niečo zvláštne. Keď som sa vrátila po večeri do izby, prekvapilo ma, že Dominika tam už bola. Nevšimla si však, že som vošla dnu. Už od dverí som videla, že niečo drží v ruke. Podišla som bližšie a zistila som, že v ruke drží fotku. Samozrejme, že som bola zvedavá, na fotografii som videla dvoch dospelých ľudí s dieťaťom. Pochopila som. To šťastné malé dieťa bola Dominika so svojimi rodičmi. Myšlienky mi lietali v hlave obrovskou rýchlosťou, ktorú nebolo možné kontrolovať. Naozaj som ničomu nerozumela. Ako môže mať Dominika rada svojich rodičov, ktorí ju „odložili“ do detského domova? Nedalo mi to, riskla som a spýtala som sa jej na to. Vzápätí som to na zlomok sekundy aj oľutovala, lebo jej krásne veľké oči sa v tej chvíli naplnili slzami. No napriek tomu sa mi pokúsila vysvetliť, že ...
Jej slovenčina bola slabá, s rodičmi žila v Iraku až do osudného dňa. Je to krajina, ktorá je neslávne známa vojenskými konfliktmi. Jeden z nich zažila aj Dominika, keď mala osem rokov. S rodičmi sa chystali večerať, keď vtom niekto strelil do okna a dnu vošli nejakí muži. Schmatli jej rodičov a ju surovo chytili za ruku a viedli so sebou. Odviezli ich na miesto, kde bola zima a množstvo nepríjemných hlodavcov. Dominikini rodičia vedeli, že aj tak to celé vybuchne a chceli svoje jediné dieťa uchrániť od takej smrti. Spolu s niekoľkými ďalšími zajatcami v noci ušli. Dominika si pamätá už len to, že sa ráno zobudila v nejakom vlaku. Z rozhovoru rodičov a ďalších dospelých zistila, že z Iraku odchádzajú navždy. To znamenalo, že utekajú. Aj keď bola vtedy ešte malá, vedela, že keby ich teraz vojaci našli, ktovie, či by ostali nažive. Dominika sa takto dostala na Slovensko. Jej rodičia však boli bez finančných prostriedkov a nevedeli sa o ňu postarať. Prácu nemali, veď kto by prijal do zamestnania dvoch moslimov, ktorí takmer nehovoria po slovensky. Raz v noci sa Dominika zobudila na mamin plač. Nerozumela, prečo mama plače, veď vojna im v novej krajine nehrozí. Rodičia jej vysvetlili, že musí ísť od nich preč, pretože sa nemôžu o ňu postarať. Tak putovala do detského domova a o rodičoch nevie nič. Sľúbila sama sebe, že až sa odtiaľ dostane, nájde si ich. Je presvedčená, že tento najväčší sen jej života sa splní.
Obidvom sa nám kotúľali po tvárach slzy a ja som pochopila, že sa v domove ocitla kvôli tomu, že v podmienkach, v ktorých žili jej rodičia, by tu dnes asi nebola. Nestačil jej ani domov, ani šťastní rodičia. Už som teda zistila, prečo je stále taká smutná a som rada, že sa mi zdôverila. To bol začiatok nášho priateľstva, doteraz k nám chodí pravidelne prázdninovať. Ide za svojím snom a verí, že raz stretne svojich rodičov, ktorým sa poďakuje za ich obetavosť. Nezanevrela na svoj osud, vie, že rodičia jej dali svojím neľahkým rozhodnutím krajšie dni.
Keď tak rozmýšľam, Dominika mi istým spôsobom otvorila oči. Uvedomujem si, že som rada, že žijem práve na Slovensku. Som rada, že tu nie sú vojny, ktoré denne pripravujú o život mnoho bezbranných ľudí. Každý deň myslím na Dominiku, vo svojich listoch, ktoré mi pravidelne posiela, nezabudne zdôrazniť: „Slovensko mám veľmi rada, pretože nie je posiate krvou vojny a som rada, že sme emigrovali práve sem.“ Ja s ňou súhlasím, vážim si každý kút našej vlasti  a jasám, že Slovensko je mojím domovom.

Simona Varcholová, 8.A





Oči

Oči dostal každý ako dar.

Kto jeho cenu by nepoznal?

Veď vidieť krásu na svete,

bez očí by nám bolo upreté.

 

Oči denne veľa vidia

a čo vidia, to prezradia.

V nich nájdeš radosť i žiaľ,

čo bez očí by človek znamenal?

 

V očiach vidieť dobrotu i zlobu,

hviezdy i modrú oblohu.

V očiach ľudské srdce svieti

a vždy pravdu napovie ti.

 

I vtáčiky majú oči,

z výšky každý všetko zočí.

Polia, lúky, dediny,

jej zemplínskej roviny.

I kvetiny oči majú,

nimi na svet pozerajú.

A keď toho majú dosť,

odtrhnem ich pre radosť.

 

Oči vidia svetlo, tmu,

vždy nás domov povedú.

Po cestičke starej známej,

vždy sa k mame ponáhľame.

 

Ďakujem ja za ten dar,

je najdrahší, čo z darov mám.
                                                      

Terézia Balintová, 5.A

 
© PhDr. Martina Horňáková, ZŠ s MŠ Pavlovce nad Uhom, 2008-2009