PAVLOVSKÝ ŠKOLÁK

Európa v škole

 

 

Kolekcia literárnych prác, ktoré reprezentovali našu školu v okresnom kole súťaže Európa v škole

Poklad

Naše hory ako slzy nebies

nám často pripomínajú

istým neurčitým spôsobom

krásu našich miest.

Nie sme len malý a bezvýznamný,

na mape zabudnutý štát,

my vieme aj veľa dokázať.

Do krás našich oblastí,

zaľúbili sa nielen Slováci.

Polia, lúky, roviny,

pastviny i nádherné doliny

sú nepochybne pýchou našej krajiny.

Zelená perina je pokrytá horami,

ktoré po stáročia mlčky ukrývajú

tajomný poklad so vzácnymi cennosťami.

Nie sú to cennosti bežného života,

sú to krásy, ktoré vytvorila príroda.

A keby si sa odsťahoval

čo aj na samotný koniec sveta,

neverím, že ťa nebude lákať

cesta do krajiny tvojho narodenia.

Ďaleká cesta domov!

 
Katarína Brecková, 8.A  

 

Čestné uznanie v okresnom kole súťaže Európa v škole

 

Taký obyčajný deň     

Raz v noci sa mi sníval hrozný sen. Bol som sám na ulici a chodil som od domu do domu hľadať almužnu. Bol som veľmi chudobný a nemal som čo jesť. V každom dome na mňa čakala hrôzostrašná príšera, ktorá ma skoro zjedla, ale vždy som unikol. Išiel som k jednému domu, ktorý vyzeral celkom mierumilovne, tak som vošiel dnu a ....  BBBBUUUUUMMMM!!!!!!!! Obrovská príšera ma ovalila veľkým kladivom po hlave. No nato som sa zobudil a zistil som, že to nebola príšera, ale moja sestra Anička. „Vstávaj, Janík, dnes ideš k lekárovi, tak už neleňoš, ale rýchlo vstávaj !!!!!!! O hodinu ideme do mesta, tak už vstaň !!!!! " S veľkým dupotom opustila izbu a zabuchla dvere.
Ja som pravdaže vstal a išiel som urobiť „ranné povinnosti“. Keď som skončil, išiel som sa naraňajkovať do jedálne. Všetci už pokojne raňajkovali okrem môjho brata, ktorý sa trápil so slohom, ktorý mal už zajtra odovzdať v škole. Keď odbilo deväť hodín, vyrazili sme do mesta, čo nám zabralo pol hodiny. Po príchode do mesta mi otec prezradil náš plán, že najprv pôjdeme k lekárovi, a potom  pôjdeme na nákupy. Aj ja som chcel mať lekára čím skôr za sebou, preto som ochotne súhlasil. Keď sme odchádzali od lekára, otec mi dal 200 korún na hračku, ktorú si vyberiem v obchode s hračkami. Zaiskrili mi oči, keď sme prechádzali cez námestie a uvidel som veľký obchod s hračkami. Pri tomto obchode bola ceduľa, na ktorej boli KINOHITY mesiaca. Môj otec s mamou išli k ceduli a vyberali si film, na ktorý sa pôjdu pozrieť. No ja som nešiel k ceduli, ale mňa zaujal krčiaci sa malý rómsky chlapec, ktorý mal otrhané šaty. Pri svojich nohách mal malú škatuľu s drobnými peniazmi. V tú chvíľu mi ho prišlo tak ľúto, až sa zo mňa vydralo:
„Ako sa voláš?" spýtal som sa ho.
„Jožko, Jožko Filan," povedal mi trochu ustráchane chlapec.
„Prečo tu sedíš, Jožko?" pokračoval som v začatom rozhovore.
„Moja mama je v nemocnici a otec je v práci, ja tu zbieram peniaze na chlieb, lebo otec zarába veľmi málo peňazí," povedal mi a sklonil si hlavu na kolená.
Ja som dlho rozmýšľal, ako mu pomôžem. Zrazu mi svitlo v hlave, čo by som mohol urobiť. Rukou som siahol do vrecka a nenápadne som mu  vložil do škatuľky s drobnými peniazmi moju dvestokorunáčku.
"Ahoj !" odzdravil som sa mu a išiel som za mamou a otcom.
Mama a otec sa ma spýtali, či ideme kúpiť to hračkárske auto, po ktorom tak túžim. No ja som im odvetil, že nechcem to auto a ani žiadne iné. Rodičov to šokovalo, lebo ja mám autíčka veľmi rád. Keď sme už boli na ceste domov, pomyslel som si, že na Slovensku je mnoho detí, ktoré trpia tak ako Jožko. Moji kamaráti v škole si nevedia predstaviť, aké je to byť každý deň hladný a na jedlo stále len čakať. Často rozmýšľam, aké by bolo príjemné, keby takých ľudí ako Jožko bolo vidno na ulici behať, skákať, tešiť sa a nie čakať na to, či si ich niekto všimne. Nezáleží na tom, že sa výzorovo alebo povahovo líšime, sme ľudia a to je dôležité, to nás spája.

                                    Ján Kontra – Pál, 6.B



 


Búrka

Keď som si sadol písať túto prácu, trochu som premýšľal a spomínal na vlastné prázdninové zážitky. To ma oslovilo a hneď som vedel, o čom budem písať.
Keďže skoro každý rok chodíme cez prázdniny k moru, tak som spomínal hlavne na dovolenku, ktorú celá naša rodina strávila v Bulharsku. Boli sme svedkami rôznych zábavných, ale aj smutných príhod. Možno si nie každý vie predstaviť len tak stretnúť v záhrade pekného oslíka. Ja som mal možnosť nielen si ho poriadne poobzerať, ale aj povoziť sa na ňom. Ale len raz! Bolo to úžasné, no druhý raz mi už dal jasne najavo, že stačilo a pekne ma zhodil. Napriek tvrdému pádu to bola pre mňa zábava, a aj tak som ho pohladkal. Možno ani mne by sa nepáčilo, keby som musel niekoho vláčiť na chrbte. Domáci sa z môjho pádu veľmi netešil, bál sa, aby sa mi nestalo niečo vážne. Vysvetlil, že oslík poslúcha len jeho a ostatných takto zhodí. Náš rozhovor bol zložitý, lebo komunikovala celá naša rodina a aj známi.
V Bulharsku sme však zažili aj nepríjemné chvíle, ktoré nás zasiahli ako blesk. Zastihla nás piesočná búrka, ktorá ničila všetko okolo nás. Piesok lietal kade-tade, mali sme ho úplne všade. Najviac z toho nešťastní boli predavači v stánkoch, ktoré boli v blízkosti pláže. Títo predavači sa jednoducho živili tým, že ponúkali rôzne veci turistom, aby si spríjemnili chvíle oddychu pri mori. Prišlo mi ľúto tetu, ktorá predávala nafukovačky a iné potreby na pláž. Bola veľmi milá a ochotná, búrka však jej tovar zničila a odfúkla. Cestou z pláže som aj ja pobehoval po piesku a zbieral rozfúkané nafukovačky, lebo som vedel, že budú patriť práve jej. Určite bola rada, že jej aspoň zopár zostalo, lebo zvyšok plával v mori. Keď som jej pomáhal, vtedy som nepotreboval žiadne jazykové znalosti, rozumeli sme si a slová boli úplne zbytočné.
Hoci spomínaná búrka nebola príjemná, prišiel som na zaujímavú vec. Stačí chvíľka a človek príde o všetko, čo má, má pocit bezmocnosti a mnoho vecí nedokáže ovplyvniť. Vtedy je odkázaný na tých druhých. Keď človek potrebuje pomoc, je jedno, či tá príde zo Slovenska, Čiech či z Poľska. Vôbec nezáleží, či pomôžu bieli, čierni alebo žltí. Veď všade sa určite nájdu dobrí ľudia s veľkým srdcom.

                                                                        Jozef Krupa, 6.B

 


 

Prekvapenie

Keď našim susedom ich syn Maroš oznámil, že po šiestich rokoch pobytu v Anglicku príde domov na dlhšiu dovolenku aj s priateľkou, boli celí bez seba. Vymaľovali všetky izby v dome, presťahovali nábytok, dokonca chodníky prekryli zámkovou dlažbou, aby na Marošovu frajerku zapôsobili. Ich nadšenie a radosť boli neopísateľné.
Deň pred ich príchodom sa u susedov vyváralo a pieklo od samého rána.
Naša babka im pomáhala s plnenou kapustou, pretože ona ju vie na celej ulici urobiť najlepšiu. A, že je to tá najlepšia kapusta pod slnkom, to môžu potvrdiť nielen všetky blízke a vzdialené susedky, ale aj ja.
Konečne nastal pre našich susedov deň návratu ich syna. Bolo sobotné ráno, keď pred ich domom zastalo parádne auto a z neho vystúpili tri osoby. Celá ulica bola na nohách a zvedavci postávali pred bránami i za nimi. Sused so susedou sa rozbehli k Marošovi a zrazu prvý šok. Marošova priateľka je Japonka!
Suseda zdrevenela a sused sa od úžasu nezmohol na slovo. Ešte sa nespamätali a už prišiel druhý šok. Malý Japonec si smelo vykračoval smerom k nim s balíkmi väčšími ako on sám v oboch rúčkach. Ľudia na ulici si začali šuškať a neveriaco krútili hlavami. Maroš jednou rukou kýval na všetky strany a druhou  držal  priateľku, na ktorej bolo vidieť obavy. Len chlapča si zvedavo obzeralo okolostojacích ľudí a s vážnosťou dospelého sa ukláňalo na všetky strany. Bolo to také zvláštne, až dôstojné. Keď to isté urobila mladá Japonka pred Marošovými rodičmi, išli sme si všetci oči vyočiť nad takým netradičným pozdravom.
Prvý sa spamätal sused. Najprv objal syna, potom dievčinu a napokon chlapčiatko.
Suseda sa rozplakala a urobila to isté. Neskôr vošli svorne do domu a do večera ich nikto nevidel. Mali si toho toľko povedať!
Na druhý deň ráno prišla suseda k babke na ich obvyklú hodinku klebiet a porozprávala, ako sa Maroš s Jucchu zoznámil, ako spolu cestovali do Japonska k jej rodičom, ako sa narodil Micchu. Bola so situáciou vyrovnaná a povedala, že všetci ľudia sú si predsa rovní, tak prečo by mala svojmu synovi  brániť v peknom vzťahu. Najväčším problémom pre nich bolo dorozumievanie s Jucchu a s chlapčekom.
Rukami, nohami a rôznymi  smiešnymi pohybmi ukazovali, čo chcú povedať. Maroš im síce robil tlmočníka, ale aj toto často sprevádzali komické situácie, na ktorých sa zabávali všetci.
Jucchu je veľmi milá a ku každému sa správala veľmi úctivo, vždy všetko pochválila,za všetko poďakovala. Susedia by lepšiu nevestu nenašli ani na Slovensku!
Šikmooké chlapča si veľmi rýchlo našlo nových priateľov a vôbec mu neprekážala neznalosť jazyka. Bol ho plný dom i dvor. Naši susedia sa v ňom videli. Brali ho so sebou do kostola a každému pyšne hovorili: ,,Toto je náš Micchu.“ Rád sa hral s deťmi na ulici. Často som naňho dával pozor a napriek tomu prvé slovenské slová, ktoré sa Micchu naučil, boli neslušné.
To Maroša nazlostilo a hneď, davaj zisťovať, odkiaľ to má. Odkiaľ asi ? Predsa ho to naučili deti z našej ulice. A niekto si dovolí tvrdiť, že deti nie sú všade rovnaké. Veru sú!

               Juraj Lechman, 5.B


 

 

Príbeh o kamarátoch

 Boli raz dvaja veľmi dobrí kamaráti. Vo všetkom si vždy pomáhali, so všetkým sa podelili. Volali sa Peter a Jakub. Keď jeden z nich niečo potreboval, tak ten druhý mu to požičal. Verte či neverte, takých dobrých kamarátov nebolo široko-ďaleko.
A takto sa kamarátili už asi päť rokov. Vždy pri sebe stáli. Bývali v susedstve a dokonca aj v škole spolu sedeli v jednej lavici. Dobre sa učili a učiteľka ich často dávala za vzor ostatným deťom. Len záujmy mali odlišné. Kým Peter mal bližšie k športu, Jakub rád čítal a robil búdky pre vtáčiky.
Jedného dňa sa však ich kamarátstvo začalo rúcať. Všetko sa ako keby prevrátilo hore nohami. Ti dvaja sa pohádali a stali sa z nich nepriatelia. Odmietli spolu sedieť v jednej lavici a začali jeden druhému robiť zle. Príčinou bola normálne vec, ktorá sa v bežnom živote stáva veľmi často.
Do školy prišla nová žiačka Valentyna, ktorá pochádza z Ukrajiny. Osud sa s ňou škaredo zahral, pretože prišla o mamu, a tak si ju k sebe zobrala jej teta, ktorá bývala v tej istej dedine. Nikto s ňou nechcel sedieť, lebo mala ryšavé vlasy , bola pehavá a bola vyššia a mocnejšia ako ostatné deti. Vyzerala presne tak, ako Marfa z rozprávky Mrázik. Sedela sama v poslednej lavici a jedného dňa sa jej Jakub prihovoril. Zistil, že je veľmi milá, múdra a zábavná, má rada knihy a prírodu. Skamarátil sa s ňou. Spolu chodili domov zo školy a rozprávali sa o tom, čo prečítali, čo by bolo treba prečítať, kreslili plány kŕmidiel pre vtáčiky. Valentyna hovorila Jakubovi o jej práci v zdravotníckom krúžku v ukrajinskej škole, spomínala na mamu. Toto sa Petrovi nepáčilo, cítil sa odstrčený a podvedený. Tak sa začalo nepriateľstvo medzi Petrom a Jakubom.
Peter nahováral ostatné deti, aby sa Valentyne smiali, strhával Jakubove búdky zo stromov a Jakub mu občas prepichol futbalovú loptu alebo urobil dieru na drese.
Prišiel február a s ním poriadna zima. Sneh zasypal polia i lúky, záveje sa plazili popri priekopách a vytvárali obrovské mantinely. Deti mali radosť, že sa môžu sánkovať do sýtosti.
Jedného dňa sa všetky deti vybrali na sánkovačku až na vysoký násyp starej rieky. Všetci mali sánky, len Vaľa nie. Nikto ju nechcel zviesť dolu brehom, a tak stála na brehu a ticho ostatným závidela. Raz či dvakrát jej sánky požičal iba Jakub. Do  výskotu detí sa zrazu ozval bolestný výkrik. Všetci pozreli tým smerom. Jedny sánky boli zakvačené do záveja a pod nimi so smiešne vykrútenou nohou ležal Peter. Nastalo ticho a nikto sa ani nepohol. Iba Vaľa sa ozlomkrky rozbehla dolu brehom k zranenému Petrovi. Rýchlo zistila, že má zlomenú nohu a začala konať. Jakuba poslala po konáre a svojím šálom potom spevnila Petrovu nohu. Spolu s Jakubom ho opatrne naložili na sánky, zakryli vlastnými vetrovkami a odtiahli domov. Peter skončil so sadrou na pravej nohe. Nezabudol sa však Vali poďakovať za pomoc a ospravedlnil sa jej za to, ako sa k nej správal. Pochopil, že nezáleží na tom, ako kto vyzerá, ale aký to je človek. Odvtedy nedá na Vaľu dopustiť.

Jakub Buban, 5.B

                        

          

 


Medzi nami

Či si chudý, veľký, malý,

aj tak si vždy originálny.

Žltý, biely, čierny,

aj tak sme si rovní.

 

Každý má právo hocikým byť,

všetci smieme slobodne žiť.

Všetci máme svoje práva

a nie je to len taká vrava.

 

Veď slnko svieti rovnako na všetkých,

bohatých, chudobných, zdravých i chorých.

Aj ten dážď, čo padá na nás

je ten istý aj pre vás.

 

Koľko je na lúke kvetov,

toľko je v svete ľudských svetov.

Nech je medzi nami svornosť,

sloboda, bratstvo, rovnosť.

 

Aký veľký, aký šíry je svet náš.

Koľko ľudí v ňom ešte nepoznáš.

Ty ! Choď a poznávaj,

s každým a so všetkým sa dobre znášaj!  

     

Filip Uhelák, 7.B

 

 

 
© PhDr. Martina Horňáková, ZŠ s MŠ Pavlovce nad Uhom, 2008-2009