PAVLOVSKÝ ŠKOLÁK

Vytvorili sme

Hašterivá sobota!

 „Och, už je deň? Áno, je sobota. Deň, v ktorý sa nemusí ísť do školy. Ako dobre. Oddýchnem si, trocha poleňoším, pozriem telku..." Zrazu ktosi kričí z kuchyne a prerušil moje plány na celý sobotňajší deň. Pomaly som sa obliekla, umyla a utekala na raňajky, lebo môj žalúdok bol taký prázdny, žeby som zjedla aj klince. Len čo som vošla do kuchyne, mama ma zasypala vetami ako: „Vynes kôš, povysávaj, poutieraj riad, nakŕm psa, choď do obchodu...“ Viete si to predstaviť? Moje nervy boli pripravené explodovať, len som sa kontrolovala, aby moje ústa nepovedali niečo, čo by nemali. Pustila som sa do práce, aj keď je nespravodlivé, že ja musím pracovať, zatiaľ čo moja sestra sníva pod teplou perinou. Neznášam sobotu! Tá sa nikdy nezaobíde bez hádky. Stačí nejaké slovo, môj jazyk sa ho chytí a hašterenie je na svete... Konečne som spravila svoju prácu, teraz šup do vane a utekám von za kamarátmi. Hm... čo to vidím? Princezná sa nám zobudila!!! Už bolo načase!

Albína Kontrová, 9.B

 

Taška

Aj toto ráno začínalo ako každé iné. Odtrhnúť sa od tepla, to sa vari nikomu nechce. Svojimi hnedými očami beznádejne pozerám, ako zo mňa  sestra strháva paplón. No a je to tu! Zasa do školy. Niekedy by som naozaj chcel, aby škola chodila k nám. To sa však nikdy nestane, preto som sa vrátil  naspäť  do  môjho každodenného života. Vstať, prezliecť sa a raňajky. To na mňa čaká  každý deň. Keď som sa už i umyl, dal som si desiatu do tašky a ponáhľal sa na zastávku. Celou cestou som mal blbý pocit. Prečo na mňa každý tak čudne pozerá? No, asi sa mi to iba zdá a preto som sa ďalej ponáhľal. Na zastávke však na mňa ľudia pozerali ešte čudnejšie. Sestra vybrala zo svojej tašky peňaženku. Keď sa však na mňa lepšie pozrela, zbadala to i ona. „Kde máš tašku?“ spýtala sa ma, ako keby čakala, že ju o chvíľu ukážem v ruke a zasa ju nachytám. Ja som si však myslel, že iba žartuje, chytil som sa zozadu a naozaj! Kde je? Vyparila sa? Ako to je možné? V tej minúte mi do hlavy vletelo asi tisíc otázok. Na všetky bola iba jedna odpoveď: „Určite ma čaká doma.“ Sestra utekala domov, ja som ostal na zastávke pre prípad, že by prišiel autobus. Keď som však videl sestru ako beží na zastávku a v ruke drží moju tašku, na tvári sa mi objavil úsmev od ucha k uchu. Autobus sme chvalabohu stihli. V autobuse mi bolo celou cestou do smiechu. Do školy bez tašky!

    Jarko Varchola,  5.B


O čom snívam

Môj sen je taký, že by som chcel byť úspešným v budúcnosti. Chcel by som bývať radšej v zahraničí. Chcel by som byť designerom webových stránok a robiť pre svetovú firmu alebo byť obyčajným človekom s dobre platenou prácou, ktorá by ma navyše bavila. Chcel by som mať pekné a výkonné auto. A ako to najhlavnejšie, chcel by som byť vždy zdravý. A keby som už mal zomrieť, tak v pokoji. Toto je môj sen. Bol by som rád, keby sa mi splnil.      

JJ-  

 

Miesto, kde nájdem všetko, čo potrebujem

Pochádzam z malej dedinky, ktorá sa volá Vysoká nad Uhom. A vôbec mi nevadí, že je malá, naopak, som tomu rada. Každý sa s každým poznáme a keď idú ľudia okolo seba, zo strany na stranu sa hádžu úsmevy a znejú tie pekné a dôstojné dve slovíčka: „Dobrý deň.“ Som nesmierne rada, že je to môj rodný kraj. U nás je pekne v jari, v lete, v jeseni, no dokonca i v zime. Naša dedina je očarujúca, keď sa v nej všetko prebúdza, keď sa chodíme kúpať na okolitú rieku a počuť džavot detí i keď sa všetko pripravuje na zimný spánok no a  dokonca aj vtedy, keď je už všetko dávno zakryté bielou perinou. Z mojich slov, ktoré sú na tomto papieri, cítiť, že svoju dedinu milujem. A človek, ktorý to cíti sa nemýli. Je to tak. Mám ju veľmi rada a som šťastná, že tu žijem a je to môj domov. Aj keď sa odhodlám študovať v zahraničí či na opačnom konci Slovenska, nikdy ale nikdy nezabudnem na svoj domov. Aj keď odchod bude ťažký, viem, že sa tu budem mať za čím vrátiť. Za otcovým pochopením, maminým pohladením a radosťou, ktorú mi dodávajú moji dvaja bratia. No nesmiem zabudnúť na dedkovu usilovnosť a babkine chutné jedlá. Mám tu všetko rada a viem, že nikdy nezabudnem na ľudí, ktorí pre mňa v živote niečo urobili a na tých, ktorí pre mňa veľa znamenajú. Aj keď budem dospelá a budem mať fakt dospelácke starosti či budem zaneprázdnená, nikdy nezabudnem na to, ako sme sa s bratom hrávali na našom dvore s loptou a mama pri nás popíjala na lavičke kávu a povzbudzovala nás. Ak chcem, aby ma niekto pohladil, podporil a prehovoril ku mne pekným a rozumným slovom, viem, kde to všetko nájdem – doma. V mojom teplom a sladkom rodnom kraji.  

         Mária Tóthová, 9.A

 

Smutné verše

Vo vlastnej krvi kúpať sa

a nevedieť zobudiť sa.

Do sveta, kde vládne zlo a faloš?

Radšej nie, prilož si na krk nôž.

Takí sme my ľudia, zlí a zákerní,

dobrí už hádam vymreli.

Zlých je veľa, dobrých málo,

čo sa to s tým svetom vlastne stalo?

Zabijaci, zlodeji a narkomani,

to sú tí dnešní supermani.

Hrdinov už niet,

nuž taký ostal svet.

Príroda sa bráni, ale márne,

lebo človek ju ničiť neprestane.

To už nič dobré nepríde?

Kde sú tí ľudia, múdri a milí,

ktorí tu kedysi žili?

Je ich už veľmi málo,

nuž to sa stalo.

Zem zaplaví len žiaľ

a zostane len spomienka

na svet, ktorý prekvital

a predsa sťa loď stroskotal.

Monika Bačová, 9.B

 

Knihy

U niektorých ľudí toto slovo znamená kvadrovité teleso alebo strata času. U niektorých je to činnosť, pri ktorej si oddýchnu. U mňa toto slovo znamená to, čo sa nedá vyjadriť jednou vetou. Knihy sú pre mňa čarovné veci, do ktorých keď sa začítam, ocitnem sa v čarovnom svete, vo fantázii. Podľa niektorých mojich kamarátov je čítanie kníh nudná záležitosť, ktorú musia vykonávať na povel učiteľa alebo ich rodičov. Veď na čo sú im. Dnes máme vymoženosti ako sú napríklad počítač, playstation alebo televíziu. Keď sa do nich pustia, vtedy vznikne ich „umelá“ fantázia. Aj ja som jej už niekoľkokrát podľahol. Keď vás ovládne umelá fantázia, neviete si ju vychutnať, prežívať a cítiť.

Dokážete len na ňu myslieť a myslieť. A preto sú podľa mňa knihy lepšie ako počítač alebo playstation. Hoci ich dosť často používam, knihy zase čítam pravidelne. Keď som bol štvrták, knihy som vôbec nečítal a ignoroval som ich. No na DVD som videl jeden film, na ktorý som neustále myslel. Stále som ho pozeral dookola a dookola, až som ho vedel celý naspamäť. No vtom som si na niečo spomenul. Veď tú knihu, podľa ktorej bol spracovaný film, máme doma. Išiel som po ňu a začal som čítať a čítať. Vtom som si uvedomil, že hoci som ten film vedel celý naspamäť, nevedel som z neho takmer nič. Všetky pocity a nálady postáv boli v knihe tak jasne vyjadrené, že vo filme by som ani na nich nepomyslel v žiadnej pasáži. A vtedy som zistil, že umelá fantázia je v mojom prípade veľmi prepojená so skutočnou fantáziou. Keby nebolo toho filmu, knihy by som čítal asi tak ako moji niektorí spolužiaci. Aj moja mama mi pripomínala, prečo som vtedy nechcel čítať. Ja som vedel, že knihám buď podľahnem alebo nie. Keď bol môj otec malý, knihy boli jeho jedinou cestou k fantázii. Prečítal ich nespočetne veľa, dokonca všetky, ktoré máme doma v knižnici. Týmto článkom by som chcel požiadať všetkých čitateľov, ktorí nemajú knihy veľmi v láske, nech si prečítajú tú knihu, o ktorej bol ich obľúbený film. U mňa to zabralo. Veď keď to aspoň skúsite, nič z vás neubudne, práve naopak.

Ján Kontra-Pál, 7.B

 

Fantázia je dušou literatúry...

Tento výrok je úplná pravda. Literatúra je totiž ako človek. A človek bez duše nie je človekom. Fantázia je zase dušou, ktorá v nej prebýva. Tak isto ani literatúra bez fantázie nie je literatúrou. Je to základ, ktorý by mala mať každá literatúra či už dobrodružná, vedecko-fantastická, populárna, jednoducho každá. Vedeli by ste si predstaviť literatúru bez fantázie?

Pre autora, tvorcu či už čitateľa by to bola hotová pohroma. Myslím si, že vtedy by bola literatúra nezaujímavá a preplnená iba faktami. Samozrejme nemám nič proti literatúre faktu, ale predsa by im určite chýbal aspoň malý kúsok tej fantázie. Avšak našťastie to tak nie je, lebo fantázie je na svete zatiaľ dosť... 

Alena Palčíková, 9.A

 

„Priateľa zriedka získaš, ale rýchlo stratíš“

Určite každý z nás pozná pocit zo situácie, keď získame nového priateľa alebo ho naopak stratíme. Keď ho získame, vtedy človek nadobúda taký pocit, ktorý mu hovorí, že na tomto svete nie je sám. Keď ho naopak stratíme, je to hrozné a vyvoláva to v každom aspoň náznak ľútosti zo straty. Tento výrok však hovorí o niečom inom. Je to tak, že priateľov získavame zriedka  a myslím, že aj ťažšie, teda ak ide o ozajstného priateľa. Podľa mňa by si mal každý dávať pozor na svojich, lebo medzi jedným a druhým človekom je len akoby tenká niť, ktorá ich spája a môže sa ľahko pretrhnúť pri nejakom konflikte. Najlepšie je udržiavať priateľstvo a tak tá niť zhrubne a ozajstných priateľov nestratíme.

Alena Palčíková, 9.A


Usmej sa na svet a on sa usmeje na teba

Každý človek, keď má dobrú náladu a usmieva sa, tak rozveseľuje každého okolo seba. Veselý človek si aj nájde skôr kamarátov, ako ten, čo je stále zamračený a zatrpknutý. Veď smiech je veľmi dobrý a hovorí sa, že je zdravý. Najviac ľudí sa usmieva, keď nemajú žiadne starosti a svet je pre nich gombička. Najčastejšie sú to malé deti, ktoré sa nemusia s ničím trápiť a nie sú svetaskúsené. Rozosmejú sa z hocijakej maličkosti. Veď najlepší smiech je taký, keď sa smejeme spontánne a nie nasilu. S úsmevom na tvári sa aj lepšie pracuje, učí sa a robia sa všetky každodenné práce. No nie každý úsmev môže byť ozajstný. Niektorí ľudia sa tvária, že sú veselí a pritom úsmevom len zakrývajú, čo ich naozaj trápi. Keby neboli ľudia, ktorí sa každodenné trápia a myslia len nato najhoršie, hneď by bol svet krajší a veselší. Neboli by nespokojní ľudia, násilie a zabíjanie, ktoré je už každodennou raritou na tomto svete. Ľudia by boli k sebe milí, priateľskí a ochotní si pomôcť, hneď by sa žilo ľahšie. Väčšinou akí sme my k iným, tak takí sú oni k nám. Keď ich dokážeme rozosmiať, tak nám to vrátia dvojnásobne. Najlepší priateľ je ten, čo vie každodenne vykúzliť úsmev na tvári. Každému človekovi môžu spraviť dobrú náladu a dodať elán rôzne veci, napríklad hudba, šport, televízia, jedlo. Veď nakoniec úsmev dokáže nahradiť aj tisíce slov.  

Anna Rebjáková, 9.B

 

Nikto nie je bez chyby

Na zemi niet človeka, ktorý by nemal žiadne chyby alebo by bol neomylný. Je však veľmi veľa ľudí, ktorí si myslia, že sú bez chyby. Myslia si, že sú dokonalí, ale pravda je niekde úplne inde. Nanešťastie ja poznám veľmi veľa takýchto ľudí. Z duše ich nenávidím. Myslia si, že sú majstri sveta a ostatných podceňujú. Nikto nie je bez chyby, aspoň zatiaľ sa taký človek nenarodil. Každé má svoje klady a zápory. Niekto je dobrý v tom a niekto zas v inom. Aj ten navonok dokonalý človek má množstvo chýb. Sme mysliace a inteligentné bytosti, preto si musíme dávať pozor na to, čo robíme a hovoríme. Každý skutok rozhoduje a tom, aký bude svet zajtrajška. Zlých ľudí  je veľmi veľa, majú veľa chýb. Nuž, ale musíme ich rešpektovať, lebo mýliť sa je ľudské a odpúšťať božské.

Monika Bačová, 9.B

 
© PhDr. Martina Horňáková, ZŠ s MŠ Pavlovce nad Uhom, 2008-2009