PAVLOVSKÝ ŠKOLÁK

Zasa som múdrejší

V letnom období, keď sme doma, nás možno viac ako inokedy zaujíma, či bude pekné počasie, či sa nám podarí uskutočniť predsavzaté plány a podobne. Možno viac sledujeme, kam sa až dostane ortuť v teplomeroch. Viete však kam siaha história teplomerov?

Dnes sú teplomery asi najznámejšie fyzikálne prístroje. Ale ešte pre niekoľkými storočiami boli úplne neznáme. Teplota sa určovala podľa telesných pocitov, pri výrobe kovov a keramiky sa ľudia riadili farbou rozpálených predmetov alebo roztavených kovov.

Najprv na úplnom začiatku 17. storočia Galileo Galilei, slávny profesor univerzity v Padove v Taliansku, využil tepelné roztiahnutie vzduchu na meranie teploty. Tento primitívny teplomer bol vyrobený z tenkej sklenenej trubičky dlhej asi 30 cm a bol zakončený bankou. Banku zahrial rukou a „teplomer“ (hovorilo sa mu vzduchový termoskop) vložil otvoreným koncom trubičky do nádoby s farebnou vodou. Chladnúci vzduch sa zoskupoval a pod vplyvom tlaku okolitého vzduchu na hladinu voda vnikala do trubičky. Po vychladnutí banka prijímala teplotu okolitého vzduchu a výška vodného stĺpca v trubičke sa menila podľa zmien objemu vzduchu v banke, ktorý sa zase menil podľa teploty vzduchu. Na rozdiel od dnešných teplomerov pri oteplení hladina klesala a pri ochladení stúpala. Prístroj ešte nemal stupnicu.

Ešte v tom istom storočí sa objavujú teplomery, v ktorých teplotnou látkou je kvapalina. Asi prvý teplomer zostrojil v roku 1631 francúzsky lekár Jean Rey, ktorý použil tepelnú látku vodu. Nevýhodou tohto teplomeru bola malá rozťažnosť vody. Preto sa hľadali iné vhodné tekutiny. Ako najvhodnejšie sa ukázali lieh a ortuť. Prvý liehový teplomer zostrojil v roku 1641 toskánsky veľkovojvoda Ferdinand II.. V tom čase síce teplomery už mali stupnice, tie však neboli jednotné, takže údaje zmerané jednotlivými teplomermi sa nemohli porovnávať. Prvé teplomery s „normalizovanou“ stupnicou boli zostrojené až okolo roku 1650.

 

 
© PhDr. Martina Horňáková, ZŠ s MŠ Pavlovce nad Uhom, 2008-2009