PAVLOVSKÝ ŠKOLÁK

Vytvorili sme

Pieseň tichého vánku

 

Keď slnko zapadá za hory

a kvety sa chystajú spať,

vtedy nebesia zakvília

a spustia tichý plač.

Každonočný plač,

ktorý ani nezbadáme,

možno bezvýznamný zázrak,

ktorému sa neskutočne divíme.

Ranné osvieženie pomáha každému,

najmä nádherným kvetom,

pripomínajúcim usmievavé slniečka.

Na svet sa síce dívajú zdola,

no aj tak prinášajú radosť očiam.

Šumivé lístie stromov

a lahodný vtáčí spev

je tá najkrajšia pieseň prírody,

ktorú s citom dotvorí

i samotný vládca hôr a dolín –

tichý vánok či dunivý víchor,

ševeliaci nežnú, ale hrôzostrašnú áriu.

Mám rada tie tajomné chvíle,

keď dážď nežne pohládza moju tvár,

slnko i v lete zapadne za mraky

a vtedy rastliny ukryjú

svoje hlávky strapaté a tíško čakajú,

kým sa vyčasí a opäť ukážu svoju krásu.

Drobní obyvatelia lúk a lesov

môžu byť hrdí na svoj domov,

popretkávaný hrboľatými cestičkami.

Krásny a sladký domov,

ktorý môže byť dokonalým vzorom

i mnohým ľuďom –

korune tvorstva našej Zeme.  

              Katarína Brecková, 8.A

 

Iba sen

Ďalší deň ubehol ako voda. Bol naozaj náročný, ale som so sebou spokojná, stihla som toľko vecí, no teraz už skutočne nič nevládzem. Ešte „dobrú noc“ rodičom a ... Vnímam už len to, ako mi viečka klesajú stále nižšie a nižšie. Paplón vytiahnem až po uši.

Kde to som? Všade okolo mňa je plno kvetov. Páči sa mi tu. Okolo mňa sú rôzne zvieratká, ktorých sa vôbec nebojím, zvláštne. Najviac je tu motýľov a tie ma volajú so sebou. Nemôžem odolať, ich pestrofarebné krídla sa mi mihajú pred očami. Pripomínajú mi palety s nádherne namiešanými farbami, ktoré umelec stále vylepšuje, no tieto sú dokonalé. Bežím za nimi. Rozprávajú mi o kráse, o tej, ktorú si ľudia predstavujú vo svojich tajných snoch a ja ich pozorne počúvam. Vravia o svojom šťastí a slobode. Bežím stále ďalej. Uprostred lúky je žblnkotajúci potôčik. Snaží sa ma na seba upozorniť. Chcem tu zostať. Chcem sa zobúdzať pri vtáčom speve, chcem byť ochrancom týchto mohutných stromov, chcem byť ich neoddeliteľnou súčasťou ... A vôbec, môžem si tu robiť, čo sa mi len zažiada. Zrazu rozumiem mnohým veciam, viem, že príroda nie je len o tom, že je tu pre ľudí a oni jej môžu ubližovať na každom kroku. Je domovom obrovskej krásy, je domovom mnohých zvierat, stromov a všetkého, čo človek neobjavil. Čo sa to deje? Počujem hlasy, sú stále silnejšie a silnejšie, napriek tomu sa vzďaľujem viac a viac. Zobudím sa, je ráno, no v mysli som ešte v prírode.
Prečo si ju ľudia tak málo všímajú? Prečo jej tak ubližujú? Veď je to neférové, nemôže sa predsa brániť. Prečo je človek taký sebecký? Tých prečo je veľmi veľa, snáď si na ne odpovie každý z nás. Nerozumiem, prečo to bol len nádherný sen? Na druhej strane, niektoré sny sa aj splnia, tak ktovie, či to nebude práve ten môj.

Simona Varcholová, 8.A

 

Nádherné prostredie

     Bolo raz jedno dievčatko, ktoré žilo na veľmi peknom  mieste. Bývalo síce len v  maličkom domčeku, ale príroda okolo  bola veľmi pekná.

     Všetko tu bolo nádherné, mnoho farebných a voňavých kvetov, po ktorých neustále tancovali usilovné včielky, vysoké zelené stromy, cez ktoré sa predieralo usmievavé slniečko so svojimi teplými lúčmi, mäkká tráva a malý priezračný potôčik. Celá príroda, ktorá sa tu nachádzala, mala svoje čaro, prinášala do života radosť, smiech a dobrú náladu.
Dievčatko sa každé ráno, prechádzalo po lúke posiatej farebnými kvetmi, po ktorej poletúvali motýle. Vánok si šantil v korunách stromov. Ale tá krása netrvala večne. Jedného dňa prišli pytliaci a utáborili sa. Večer si urobili oheň, najedli sa a všetko porozhadzovali. Dokonca aj fľaše pohádzali do čistého priezračného potôčika, ktorý si sem tam pospevoval svoju známu pieseň. Nasledujúci deň sa pytliaci vybrali na lov. Išli uloviť mladú srnku. Lenže dievčatko to všetko videlo. Zasiahlo práve vo chvíli, keď sa chystali streliť do srnky.          

Dievčatko skočilo pred nich a vykríklo: „ Prečo chcete zabiť to úbohé zviera?“ Odpoveď znela: „Čo ťa do toho!“ „ Ja nedovolím, aby ste tú srnku zabili a všetku krásu zničili. Asi si neuvedomujete, čo všetko nám príroda dáva! Dáva nám to, čo nedokáže dať žiaden človek, tak si ju vážte, prosím.“ Pytliaci pochopili, že to dievčatko má pravdu. Nechali srnku žiť, všetky odpadky pozbierali a vyčistili celý potôčik.                                                                    

                                                               Emília Vaľová, 7.A

 

Tichý dážď

Tichý dážď kropí ospalú krajinu

a snaží sa zmeniť ju na inú.

Zvyšky snehu už dávno zmizli,

aby kvety do jarnej krásy prišli.

Po daždi slniečko zasvieti,

nejeden chrobáčik z domčeka vyletí.   

Oblohu križujú lastovičky,

po stromoch skáču veveričky.

Konečne  jar! To je krása,

džavot detí z parku ozýva sa.

Vtáci na stromoch ostošesť

trilkujú pieseň na počesť.

Filip Uhelák, 7. B


 

OBJAVENÉ POKLADY

 

Malý púčik v trávičke,

čieže je to kvieťa?

Je to pani púpavy,

zlatom lúky zaplaví.

 

V tráve stovky chrobáčikov,

aj tá včielka maličká.

Žltým peľom nakreslí si

jarný úsmev na líčka.

 

Dunčo sa zas vyhrieva

na teplučkom slnku.

Odrazu však mačku zbadá

a je z toho veľká zvada.

 

Všetko sa tu premenilo,

veď začala milá jar.

Vtáčiky si zaspievali,

dali ľuďom jarný dar.

 

Obloha sa vyjasnila,

skryla mračná v sklade.

Iba búrka vyberie ich,

pred dáždikom stade.

 

Zeleň zdobí polia, lúky,

vetrík nie je vôbec skúpy.

Fúka, fučí ostošesť,

musíme ho všetci zniesť.

 

Jar nám dvere otvorila,

nahlas slnko pozdravila:

,,Dobrý dníček, slnko milé,

    už je koniec zimnej chvíle !´´

Terézia Balintová, 5.A

 

 
© PhDr. Martina Horňáková, ZŠ s MŠ Pavlovce nad Uhom, 2008-2009