PAVLOVSKÝ ŠKOLÁK

Navštívil nás umelec

Návšteva Martina Remiáša

Známy sninský výtvarník, fotograf a sochár Martin Remiáš púta širokú umeleckú, ale aj laickú verejnosť nielen svojimi obrazmi, dielami, ale aj spôsobom života, ktorý vedie tento nestor zemplínskeho umenia. Jeho zaujímavý súkromný a umelecký život je poznačený neustálym hľadaním pravdy, ľudského osudu a božej vôle. Martin Remiáš je filozofujúcim básnikom, odkrývajúcim aj vplyvy východných náboženstiev.

 

Doba, kedy kultúra, umenie a duchovno si nájdu miesto, ktoré si zaslúžia, je v nedohľadne. Bojím sa, že ja sa jej už nedožijem.

 

„Život mením podľa situácie. Je veľmi rýchly a vyžaduje si zmeny. Tie prichádzajú a záleží na nás, ako sa im prispôsobíme. Mám svoje zásady, ktoré sú dané niečím vyšším. Cením si ich a nechcem ich zmeniť. Zo začiatku som nevedel čo to je, ale dnes som načistom, že je to Boh. Verím mu a viem, že mi pomáha. Máme medzi sebou dohodu. To, čo robím, je mi dané od neho. To sú tie nápady. Niekto tomu hovorí inšpirácia. Je to momentálny nápad, danosť a len na mne záleží, či ho využijem. Poznám veľmi veľa ľudí, čo majú dobré nápady, ale majú hneď desať dôvodov, prečo sa do nich nepustia. Ja sa do nich púšťam hneď, lebo viem, že ak by som sa do toho nedal, už mi to druhýkrát neponúkne. Povie – si lenivý, nezaslúžiš si! Ale oplatí sa to. Zo začiatku to vyzerá všelijako, najmä keď začnem maľovať obraz. Ale musím veriť, že to dobre dopadne. Tak to je vo všetkom.

Každý obraz robím s vedomím, že sa naň ktosi bude pozerať a ja mu musím čosi dať – energiu – ktorá bola daná mne, odovzdávam iným, funguje to.

Je rozdiel dívať sa na obraz a vidieť ho. V každom svojom obraze by som chcel dosiahnuť svetlo. Obrazom dávam aj štruktúru, aby sa ich mohol dotknúť aj nevidiaci. Vraj v nich cítiť energiu. Rád maľujem motýle, aby som v rôznych krivkách ukázal neopakovateľnosť pohybu. Kto žije pre dnešok, žije aj pre zajtrajšok. Ale dôležitá je táto chvíľa. Dnes musím žiť tak, aby som sa zajtra nebál zobudiť a stretnúť sa s ľuďmi.

 

Som rád, že je vo mne tvorivý nepokoj. Stále si myslím, že som sa ešte nenašiel. Stále ma čosi ženie dopredu hľadať niečo nové, niečo vymýšľať, špekulovať. U ľudí na dokonalosť neverím. Povedať o sebe, že som dokonalý, to je drzosť. Zdokonaľovať sa, chcieť byť lepší, to áno, ale kde je vlastne vrchol dokonalosti? Najradšej by som všetko rozdal. Nerobím pre galérie, ale pre obyčajných ľudí.

 

 

 
© PhDr. Martina Horňáková, ZŠ s MŠ Pavlovce nad Uhom, 2008-2009