PAVLOVSKÝ ŠKOLÁK

Vytvorili sme

Láska ???

Raz stalo sa niečo čudné.

Spojili sa srdcia vľúdne.

Malá niť a ihla ostrá,

Prečo sa to stalo bola otázka prostá.

Niť urobila uzol krehký,

zato ihla na plátne steh veľký.

A tak sa to striedalo,

predsa sa to len urobiť dalo.

Zrazu však niečo čudné sa stalo,

nite bolo veľmi málo.

A tak malá niť,

musela sa s ihlou rozlúčiť.

 
Jaroslav Varchola, 5.B


Poznáš ma?


Neviem meno svoje,

neviem, kde bývam,

ale viem, čo chcem,

i keď to v sebe skrývam.

Človeka nespoznáš ľahko,

pohľadom či vetou jednou,

niekedy prejdú veky,

kým nesmelo zistíš,

kto je ten druhý...

Ale  kto som ja?

Možno ma niekto spozná,

s dušou mojou sa pohrá

a bude ma mať rád,

vtedy budem šťastnou,

budem mať celý svet.

 

Katarína Brecková, 9.A

 

Romana

 Ktosi povedal, že sám život píše najzaujímavejšie príbehy a ja tomu aj verím. Škola pre mňa veľa znamenala, prvé štyri roky ubehli veľmi rýchlo, prvé písmenká a čísla sme mali za sebou, nové kamarátstva sa upevňovali, ale zrazu prišiel piaty ročník a s ním mnoho noviniek.

Keď som nastúpila do piateho ročníka, nemala som vo svojej triede žiadnu dobrú kamarátku. Po čase som sa skamarátila s Romanou. Bola veľmi dobré dievča a ja som ju mala rada. Dalo sa s ňou veľmi dobre porozprávať a rozprávali sme sa o všeličom možnom aj nemožnom. Takto prešli celé tri roky a ani sme sa nenazdali, boli sme siedmačky.

Keď sa polrok siedmeho ročníka chýlil ku koncu, dozvedela som sa nepríjemnú správu. Romana mala odísť do Anglicka, v mysli sa mi vynorilo mnoho otázok, nedokázala som tomu uveriť, bolo mi to veľmi ľúto. Onedlho som sa dozvedela, že je to pravda. Po nejakom čase Romana naozaj odišla. Ešte predtým sme sa rozlúčili a vymenili sme si darčeky, aby sme na seba nezabudli.

Bolo to milé, ale vôbec to nebolo potrebné, pretože zabudnúť sa nedá. Niektorí ľudia majú ten najvzácnejší dar v sebe, stačí chvíľka a oni si nájdi natrvalo svoje miesto v našom srdiečku.

                                                                                                  Monika Balintová, 9.A

Európa

Európa je veľká,

Slovensko je malé,

pekné pamiatky doma máme.

Čo je pýchou našej krajiny?

Krásne lesy, hory, nížiny,

veľké mestá aj malé dediny.

Vysoké i Nízke Tatry,

to k Slovensku patrí.

Náš slovenský kraj,

ten je pre mňa naj.

 
Igor Kopeň, 4.A

 

Kultúrne dedičstvo


Naše kultúrne poklady,

to sú historické hrady,

naše dejiny,

to sú naše zámky.

 

Kaštiele, skanzeny,

páni, poddaní,

 zbojníci, rytieri,

tí všetci sú dejiny.

 

To sú moje myšlienky,

ľudia, historické budovy,

príbehy.

 

To všetko je kultúrne dedičstvo!

Nezabudni na spev a tanec,

To je tiež kultúrne dedičstvo!

Matej Fajdel, 4.A


Výlet

„Žiaci, kto by chcel ísť do Španielska?“ spýtala sa pani učiteľka žiakov.

V triede sa momentálne ozvali vzrušené hlasy. „Kedy? Ako? Prečo?“ valili sa otázky jedna cez druhú a pani učiteľka nestačila odpovedať.

„No tak, utíšte sa,“ upozorňovala ich a zároveň vysvetľovala, „je to poznávací zájazd.“

O pár minút vedeli o výlete všetko. Najviac ich však ohúrila posledná veta pani učiteľky.

„Aj keď je Slovensko maličký štát, má dobré kontakty s rôznymi krajinami sveta a tento výlet, okrem toho, že bude poznávací, poslúži aj na upevnenie vzťahov a spriatelením sa s ľuďmi, ktorí žijú inak ako my, Slováci.“ Pani učiteľka pochopila, že k učeniu sa už nedostane, keďže to bola posledná hodina a žiaci boli takí nedočkaví, že by boli najradšej už zajtra cestovali.

Deň D sa priblížil, prišli pokyny a užitočné informácie a mohlo sa vyraziť.

Celú cestu strávili štebotaním a v predstavách, čo ich čaká. Cesta bola dlhá a všetci boli poriadne unavení. Ospalo, ale predsa sledovali všetko okolo seba.

„Tak a sme v Španielsku,“ s radosťou v hlase im to oznámil riaditeľ školy, keď vstúpili na španielske územie.

„Jeeeeeej, to je krása,“ ozvali sa vzrušené hlasy malých cestovateľov.

„Ja tomu ešte stále neverím,“ bolo počuť chlapčeka, ktorý sa práve zobudil v autobuse.

„Uštipni ma,“ prosil svojho suseda, „ináč tomu neuverím.“

Jeho spolusediaci ho však nestihol uštipnúť, pretože odrazu sa ozvali hlasy: „Aha, aha, pozrite sa ... tam vonku!!!“

Vonku ich čakalo prekvapenie. Deti zo španielskej školy ich už netrpezlivo čakali. Boli zvedaví na Slovákov. Vedeli, že Slovensko je maličký štát v strede Európy. Teraz mali možnosť dozvedieť sa viac. Dlho však nemohli rozmýšľať, pretože učiteľ im dal pokyn a oni spustili báseň:

Slováci už prišli,

preto sme sa tu zišli.

Privítať ich chceme,

tu v strede našej zeme.

Naša zem je Španielsko,

Madrid je naše hlavné mesto.

„Oni sa kvôli nám učili báseň? pýtali sa neveriacky žiaci.

„Áno, u nich je zvyk vítať cudzincov,“ vysvetľovali učitelia.....


                       Simona Varcholová, 9.A


Môj kraj

Široká rovina,

 vietor pofukuje,

 to moja rodná zem,

Zemplín sa menuje.

 

Kam oko dovidí

a  ruka dočiahne,

tam vody Šíravy

a hniezda bocianie.

 

Je tam aj Vihorlat,

vysoká sopka

a v Morskom oku sa,

biela rybka čľapká.

 

To je môj rodný kraj,

kolíska moja,

dedinské domčeky,

tíško si stoja. 

 Daniela Hudiková, 4.B


NOČNÉ DOBRODRUŽSTVO

 Jedného zimného dňa  sme sa s rodinou vybrali na lyžovačku do hôr.  Ja som sa tešil, keď sme došli  na miesto, hneď som bežal do chaty sa zohriať, lebo vonku bola veľká zima. Keď sme sa zohriali, tak na nás čakal jeden ujo. Zobral nás na svah.  Lyžovali sme sa a vozili sa na snežnom skútri. Ja sám ako prvý nedočkavec som si sadol na snežný skúter, že sa idem na ňom povoziť sám, ale otec mi to nepovolil. Tak so musel ísť  s jedným ujom. Keď som sa povozil, tak som rozmýšľal, čo budem robiť nasledujúce dni a noci. Stmievalo sa a ujovia odkladali snehové skútre a snehové delá. Mne svitlo na um, že sa nenápadne vkradnem do garáže, kde boli snežné skútre. Veľmi som sa bál, že  ma objavia strážnici, ktorí tam strážia. Bola strašná tma. Jeden ujo si v skútri zabudol kľúč. Ja som to zbadal, tak som si išiel otvoriť garážové dvere, aby som sa sám šiel povoziť. Nasadol som na skúter, otočil kľúčom. Skúter sa so mnou dal do pohybu. Ja som bol celý šťastný, že sa idem sám povoziť. Vyšiel  som von so skútrom. Zavrel som za sebou garážové dvere. Fičal som ako strela. Bola hustá tma. Bol som na nejakom kopci a zrazu mi zhasol motor. Veľmi som sa bál, čo budem robiť. Bolo to katastrofálne. Slnko pomaly vychádzalo, bola mi strašná zima. Keď sa rozjasňovalo, obzrel som sa okolo seba a videl som našu chatu. Rozbehol som sa k chate.

Jozef Krupa, 7.B

                                                                           

Zájazd pre dvoch

  Lili s Mimom sa nevedeli dočkať, kedy porota rozhodne a odovzdá cenu za najlepší syrový výrobok. „Výhercom odovzdá cenu pán starosta, mimochodom ako prvá cena je zájazd pre dvoch do Holandska,“ prehovorila pani Kvídová, ktorá bola v porote. „V Holandsku sa vyrába najviac syrov na svete a všade po okolí rozvoniavajú tulipány,“ pošepkala Lili Mimovi. „Určite sami vidíte, že vybrať spomedzi takýchto dobrôt je veľmi ťažké. Ale, ja s pomocou poroty sme prišli k záveru, že prvé miesto si naozaj zaslúžia pán Mimo a slečna Lili,“ oznámil pán starosta. Keď už Lili a Mimo sedeli v lietadle, Mimo otvoril zošit a začal čosi čmárať. „Čo zasa píšeš? Aby ťa potom mali prečo chváliť?“ rozzúrene podpichovala Lili. Mimo si ju však nevšímal a písal ďalej. Lili to však ešte viac podráždilo. Hádali sa kvôli tomu počas celého letu, až kým nedošli do Amsterdamu, hlavného mesta Holandska.

                                                  
Vysadli z člnu a prešli na druhú stranu, ktorá bola taká farebná, že snáď krajšie miesto na svete neexistuje. Prechádzali totiž po lúke plnej tulipánov. „Ó, to je krása,“ povedala Lili a natrhala si plnú náruč tulipánov. Boli naozaj všade. Nič však netrvá večne, a tak sa i tento výlet do Holandska pomaly končil. Na Lili a Mima už na letisku čakalo lietadlo. „Ahoj Semmi, budeš nám veľmi chýbať a dúfame, že sa ešte stretneme. 

Jaroslav Varchola, 5.B


Svet okolo mňa

 Kamenné mestá, dávne hrady

stoja tu dneska bez parády.

Len v reči predkov príbehy

sú skryté.

 

Mám veľmi rada predkov reč,

z nej dá sa veľa dozvedieť.

Čo človek cítil, ľúbil,

ako žil, čo stvoril

a pretvoril.

 

 Mám veľmi rada túto reč

či som doma, či som preč.

Domov sa vždy môžem vrátiť,

s každým sa raz kamarátiť.

 

Vždy ma čaká rodina

či je nočná hodina,

a či ráno v žltom jase,

mamin úsmev v plnej kráse.

 

A ľudský príbeh je tu znova,

koľko je deti bez domova.

Mnohé ani nepoznajú,

kde tú svoju mamu majú.

Kde je svet pre všetky deti

či uviazol v ťažkej sieti ?

Vždy si ceňme to, čo máme,

návrat domov k svojej mame.

 

Príbehy odkrývajú  nové dni,

čo vôkol teba nezabudni.

Múdrosť je skrytá v slovách, v čine,

neuviazni na plytčine!

Ivana Pachová, 6.A      

                             

 

 
© PhDr. Martina Horňáková, ZŠ s MŠ Pavlovce nad Uhom, 2008-2009