PAVLOVSKÝ ŠKOLÁK

Vytvorili sme

Vyberáme pre vás úryvky z literárnych prác, ktoré nás reprezentovali v súťažiach Európa v škole a Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko a ukážky výtvarných prác, ktoré postúpili do OK súťaže  Európa v škole.

 

DOMINIKA

Raz sme sa s našou triedou vybrali do školy v prírode. Každý z nás sa tešil na skvelý týždeň plný dobrodružstiev. Hneď, ako sme sa vybalili, mali sme zoznamovací večierok v spoločenskej miestnosti, pretože tam boli aj žiaci z iných škôl, ba dokonca aj deti z detského domova. Vôbec som netušila, že deti z detských domovov chodia na takéto výlety. Ešte väčším prekvapením pre mňa bolo, keď nás ubytovali v jednotlivých izbách a ku mne sa dostalo dievčatko z detského domova. Bola veľmi tichá a s nikým nekomunikovala. Vedela som o nej len to, že sa volá Dominika a má desať rokov. Prvé dva dni sme sa „rozprávali pohľadmi.“ Až večer som si všimla niečo zvláštne. Keď som sa vrátila po večeri do izby, prekvapilo ma, že Dominika tam už bola. Už od dverí som videla, že niečo drží v ruke. Podišla som bližšie a zistila som, že v ruke drží fotku. Samozrejme, že som bola zvedavá, na fotografii som videla dvoch dospelých ľudí s dieťaťom. Pochopila som. To šťastné malé dieťa bola Dominika so svojimi rodičmi. Myšlienky mi lietali v hlave obrovskou rýchlosťou, ktorú nebolo možné kontrolovať. Naozaj som ničomu nerozumela. Ako môže mať Dominika rada svojich rodičov, ktorí ju „odložili“ do detského domova? Nedalo mi to, riskla som a spýtala som sa jej na to. Vzápätí som to na zlomok sekundy aj oľutovala, lebo jej krásne veľké oči sa v tej chvíli naplnili slzami. No napriek tomu sa mi pokúsila vysvetliť, že ...

- - -

Obidvom sa nám kotúľali po tvárach slzy, keď mi rozprávala svoj smutný príbeh. Nestačil jej ani domov, ani šťastní rodičia. Už som teda zistila, prečo je stále taká smutná a som rada, že sa mi zdôverila.

Keď tak rozmýšľam, Dominika mi istým spôsobom otvorila oči. Uvedomujem si, že som rada, že žijem práve na Slovensku. Som rada, že tu nie sú vojny, ktoré denne pripravujú o život mnoho bezbranných ľudí. Každý deň myslím na Dominiku, vo svojich listoch, ktoré mi pravidelne posiela, nezabudne zdôrazniť: „Slovensko mám veľmi rada, pretože nie je posiate krvou vojny a som rada, že sme emigrovali práve sem.“ Ja s ňou súhlasím, vážim si každý kút našej vlasti  a jasám, že Slovensko je mojím domovom.                                  

Simona Varcholová, 8.A

 

Taký obyčajný deň                                           

 
Raz v noci sa mi sníval hrozný sen. Bol som sám na ulici a chodil som od domu do domu hľadať almužnu. Bol som veľmi chudobný a nemal som čo jesť. V každom dome na mňa čakala hrôzostrašná príšera, ktorá ma skoro zjedla, ale vždy som unikol. Išiel som k jednému domu, ktorý vyzeral celkom mierumilovne, tak som vošiel dnu a ....  BBBBUUUUUMMMM!!!!!!!! Obrovská príšera ma ovalila veľkým kladivom po hlave. No nato som sa zobudil a zistil som, že to nebola príšera, ale moja sestra Anička. „Vstávaj, Janík, dnes ideš k lekárovi, tak už neleňoš, ale rýchlo vstávaj !!!!!!! O hodinu ideme do mesta, tak už vstaň !!!!! " S veľkým dupotom opustila izbu a zabuchla dvere.

Keď odbilo deväť hodín, vyrazili sme do mesta, čo nám zabralo pol hodiny. Po príchode do mesta mi otec prezradil náš plán, že najprv pôjdeme k lekárovi, a potom  pôjdeme na nákupy. Keď sme odchádzali od lekára, otec mi dal 200 korún na hračku, ktorú si vyberiem v obchode s hračkami. Zaiskrili mi oči, keď sme prechádzali cez námestie a uvidel som veľký obchod s hračkami. Pri tomto obchode bola ceduľa, na ktorej boli KINOHITY mesiaca. Otec s mamou išli k ceduli a vyberali si film, na ktorý sa pôjdu pozrieť. No ja som nešiel k ceduli, ale mňa zaujal krčiaci sa malý rómsky chlapec, ktorý mal otrhané šaty. Pri svojich nohách mal malú krabicu s drobnými peniazmi. V tú chvíľu mi ho prišlo tak ľúto, až sa zo mňa vydralo:

„Ako sa voláš?" spýtal som sa ho.

„Jožko, Jožko Filan," povedal mi trochu ustráchane chlapec.

Zrazu mi svitlo v hlave, čo by som mohol urobiť. Rukou som siahol do vrecka a nenápadne som mu  vložil do škatuľky s drobnými peniazmi moju dvestokorunáčku.

Často rozmýšľam, aké by bolo príjemné, keby takých ľudí ako Jožko bolo vidno po ulici behať, skákať, tešiť sa a nie čakať na to, či si ich niekto všimne. Nezáleží na tom, že sa výzorovo alebo povahovo líšime, sme ľudia a to je dôležité, to nás spája.

             Ján Kontra – Pál, 6.B

 

Príbeh o kamarátoch

 
Boli raz dvaja veľmi dobrí kamaráti. Vo všetkom si vždy pomáhali, so všetkým sa podelili. Volali sa Peter a Jakub. Keď jeden z nich niečo potreboval, tak ten druhý mu to požičal. Verte či neverte, takých dobrých kamarátov nebolo široko-ďaleko. A takto sa kamarátili už asi päť rokov. Vždy pri sebe stáli. Bývali v susedstve a dokonca aj v škole spolu sedeli v jednej lavici. Dobre sa učili a učiteľka ich často dávala za vzor ostatným deťom. Len záujmy mali odlišné. Kým Peter mal bližšie k športu, Jakub rád čítal a robil búdky pre vtáčiky.

Jedného dňa sa však ich kamarátstvo začalo rúcať. Všetko sa ako keby prevrátilo hore nohami. Ti dvaja sa pohádali a stali sa z nich nepriatelia. Odmietli spolu sedieť v jednej lavici a začali jeden druhému robiť zle. Príčinou bola normálne vec, ktorá sa v bežnom živote stáva veľmi často. Do školy prišla nová žiačka Valentyna, ktorá pochádza z Ukrajiny. Osud sa s ňou škaredo zahral, pretože prišla o mamu, a tak si ju k sebe zobrala jej teta, ktorá bývala v tej istej dedine.

Sedela sama v poslednej lavici a jedného dňa sa jej Jakub prihovoril. Zistil, že je veľmi milá, múdra a zábavná, má rada knihy a prírodu. Skamarátil sa s ňou. Spolu chodili domov zo školy a rozprávali sa o tom, čo prečítali, čo by bolo treba prečítať, kreslili plány kŕmidiel pre vtáčiky. Valentyna hovorila Jakubovi o jej práci v zdravotníckom krúžku v ukrajinskej škole, spomínala na mamu. Toto sa Petrovi nepáčilo, cítil sa odstrčený a podvedený. Tak sa začalo nepriateľstvo medzi Petrom a Jakubom...                                                                                                       

Jakub Buban, 5.B

 

Prekvapenie

Keď našim susedom ich syn Maroš oznámil, že po šiestich rokoch pobytu v Anglicku príde domov na dlhšiu dovolenku aj s priateľkou, boli celí bez seba. Vymaľovali všetky izby v dome, presťahovali nábytok, dokonca chodníky prekryli zámkovou dlažbou, aby na Marošovu frajerku zapôsobili. Ich nadšenie a radosť boli neopísateľné.

Deň pred ich príchodom sa u susedov vyváralo a pieklo od samého rána. Naša babka im pomáhala s plnenou kapustou, pretože ona ju vie na celej ulici urobiť najlepšiu. Konečne nastal pre našich susedov deň návratu ich syna. Bolo sobotné ráno, keď pred ich domom zastalo parádne auto a z neho vystúpili tri osoby. Celá ulica bola na nohách a zvedavci postávali pred bránami i za nimi.

Sused so susedou sa rozbehli k Marošovi a zrazu prvý šok . Marošova priateľka je Japonka! Suseda zdrevenela a sused sa od úžasu nezmohol na slovo. Ešte sa nespamätali a už prišiel druhý šok. Malý Japonec si smelo vykračoval smerom k nim s balíkmi väčšími ako on sám v oboch rúčkach. Ľudia na ulici si začali šuškať a neveriaco krútili hlavami.

Prvý sa spamätal sused. Najprv objal syna, potom dievčinu a napokon chlapčiatko. Suseda sa rozplakala a urobila to isté. Neskôr vošli svorne do domu a do večera ich nikto nevidel. Mali si toho toľko povedať !

               Juraj Lechman, 5.B

Rybačka

 Sedím v tme svojej izby a pozorujem cez okno snehové vločky, ktoré v svetle pouličnej lampy tíško padajú na okenný rám. Po chvíli je už pohyb vločiek akýsi rýchly, zmätený. To vietor, ktorý sa rýchlo priblížil, ich  tak roztočil a zadul zimnou silou. Je mi smutno. Napriek tomu, že mám zimu celkom rád, v takéto zimné večery je mi veľmi clivo. Veru. Cnie sa mi za slnkom, ktoré nie je skúpe na teplé lúče, za rosou zrána, za slnečnými dňami pri našej starej rieke. Viem, že leto i teplá jeseň sú už dávno preč, ale spomienky sú stále živé. Patrím k deťom, ktoré vedia využiť chvíle ničnerobenia na príjemné činnosti, jednoducho, tak po svojom. Už od útleho detstva mám prírodu veľmi rád. Najviac ma priťahuje voda našej rieky aj s rybkami, ktoré v nej žijú. Nerobia krik, iba si tak plávajú hore-dole pod vodou  a púšťajú bublinky. A tak som sa stal rybárom. Rybárčenie je koníčkom chlapov v našej rodine, teda mojím a otcovým. Je pravda, že keď chytím rybu, hnevám sa sám na seba. Veď tie rybičky mi nič zlé nerobia! Pred očami mám rieku s lenivou tmavou vodou a trávou, ktorá je v lete vyššia ako ja. Bol krásny slnečný deň a ja  som sa s otcom vybral na ryby. Všetko nasvedčovalo tomu, že úlovok bude dobrý. Ale nebol. Otec je známy tým, že rád rozpráva a všetko veľmi prežíva. Jeho príprava na rybačku trvá dlhšie, než samotná rybačka. Keď sme prišli k rieke a našli vhodné miesto na rybolov, otcovi sa hneď začalo dariť. Prvým úlovkom bola menšia ryba, ale  vrátil ju vode. Druhá rybka bola väčšia, ale aj tá putovala naspäť do rieky. To otca ešte viac posmelilo. Vytrvalo hádzal silon s háčikom do vody, vyťahoval ho, menil háčiky, dával návnady, raz vymenil i naviják. Po chvíli sme zistili, že na háčiku máme asi dvojkilogramového kapra. Otec tak začal revať od radosti, až to počul ten kapor. Ešte chvíľu sa metal sem a tam, až napokon po ňom zostal len prázdny háčik. V tej chvíli sa otec premenil na soľný stĺp a asi desať minút sa nenašla sila, ktorá by ho z toho stavu prebrala.

                                                                          Patrik Hisem, 5.A

 

 
© PhDr. Martina Horňáková, ZŠ s MŠ Pavlovce nad Uhom, 2008-2009