PAVLOVSKÝ ŠKOLÁK

Postrehy z lavíc

(tentokrát trošku vážne o Slovensku)

 

  • Našu krajinu netvoria len pamiatky, ale hlavne ľudia. Mali by sme byť hrdí na náš národ a vôbec každá krajina by mala byť hrdá na svoj národ, no musí tiež rešpektovať iné národy.
  • Cudzie štáty možno tých pekných miest a oblastí majú omnoho viac, ale my, Slováci, musíme byť hrdí na to, čo máme pekného vo svojej krajine!!!
  • Hoci je svet veľký a my žijeme v rôznych kútoch zemegule, stále nás niečo spája a to je ľudskosť. Líšime sa farbou pleti, rečou, kultúrou, a predsa sme si rovní. Naše svedomie a cit nám nedovolí ublížiť si navzájom.
  • Nezáleží na tom, či je niekto pekný alebo škaredý, či je vzdelaný alebo nevzdelaný a podobne, ale nech vo svojom vnútri, vo svojom srdiečku, má miesto aj pre iných a nech rozdáva toľko lásky, koľko potrebujú jeho blízki.

Len obyčajný postreh z obyčajného rána 

Išla mi zaś do školy, v jeden šumni dzeň. Prišla mi do triedy a vadzim śe takoj. Perša hodzina, jaj Bože, zemepis. Treba śe richlo učic a šak keby daco, knižku pod lavicu šturic. Učiteľ už idze, každi je zrazu vzorni žiak. No dobre, už śedzime, každi napäti a ja išče sciham do džveredla kukac. Patrim naľavo, Monika zaś śe bifli. Hučim Andrei do hlavi, popať, Simona śe zaś hlaśi. Popatrim na Luciu, śmeje śe jak meśačok na hnoju a naraz tu šicko scichne. Normalna drama abo psycho a tu čuc: „Odpovedať sa hlási ...“ To naša nočna mora na každej hodzine, ale dachto śe obetovac muśi, ta pošla Anča. Dzekujeme za obetavosc, no už mi v obraze. Boris poskakuje pri mapkoj. śednul spokojni, ta asi dobre. Teraz ruki spinam a pitam šickich svatich naj nejdzem ja, bo budze v piatok zaracha. A zatvoril śe harok, kameň mi spadnul zo śerca. Novu latku vyśvetlic treba, polovka triedi, na čele zo mnu, hutori, co novoho bulo v piatok večar. A naraz cicho, cicho... a lem čujem cŕŕŕŕŕn. Berem tašku a dovidzeňa, no neznam, co me išče dneś čeka.

 

 
© PhDr. Martina Horňáková, ZŠ s MŠ Pavlovce nad Uhom, 2008-2009