PAVLOVSKÝ ŠKOLÁK

Vytvorili sme

Farebná hádka 

                                    

Už prišiel ten jesenný čas,

zmĺkol i nádherný vtáčí hlas.

Zo stromov lístie opadalo,

možnosť letieť mu hneď dalo.

List klesá nižšie a nižšie,

k zemi je každou sekundou bližšie.

Ale čo sa nestalo???

Hádali sa listy na strome,

takú hádku nevideli na obzore.

Hádali sa až do večera,

o tom istom ako včera.

Keď ich jeseň zafarbila,

na nepoznanie ich zmenila.

Tým sa to však nepáčilo,

hádku to medzi nimi roztočilo.

Jedno chcelo dočervena,

druhé zasa dozelena.

Hádali sa a hádali,

kým všetky farby nevystriedali.

Jaroslav Varchola, 5.B

 


Deň v Moskve                 

 Je nádherné teplé ráno, ocko  ma  zobudil a povedal, že o chvíľu  už vystúpime z vlaku. Podal mi tašku, v ktorej bola zubná pasta a mydlo. Išla  som sa umyť. Keď  som sa vrátila,  otec mi vybral  šaty a ja som sa obliekla. O chvíľu sme prišli do Moskvy. Vystúpili  sme z vlaku a išli sme dať kufre do úschovne batožiny. Neskôr sme cestovali metrom  a vystúpili  sme  pri zoologickej  záhrade. V zoologickej záhrade sme videli slony, žirafu, zebry a veľa druhov vtáctva. Bola tam aj miestnosť, v ktorej boli anakondy  a krokodíly. Po zoologickej záhrade sme chodili približne päť hodín. Keď sme konečne prešli celú zoologickú  záhradu, otec navrhol, či by sme nešli na Červené námestie. Ja som súhlasila. Na Červenom námestí bolo veľmi veľa turistov. S ockom sme sa odfotili pri Mauzóleu, ale aj pri Kremli. Chceli sme ísť na Arbát, ale už  sme nestíhali. Arbát  je ulica, na ktorej sa schádzajú umelci, hudobníci a zabávači. Arbát je niečo také ako Michalská  brána, ale väčšie. Boli dve hodiny do odchodu vlaku a my sme išli na vlakovú  stanicu. Tam sme si sadli a vytiahli knižky. Onedlho sme už sedeli vo vlaku a cestovali domov.

                                                                                                            Valentyna  Kazaková, 6.A 

Druhý domov

Škola je ako búrka, ktorá ťahá deti.

 

Nikto v nej hádam neobsedí.

 

Nie je ona zlá, ľuďom veľa dá.

 

Nič neberie a nič nežiada,

 

len rozum, ten chce rozvíjať.

 

Chce všetkým deťom veľa dať

 

a celučičký svet im ukázať.

 

Škola však nie je len taká

 

ako sa na prvý pohľad zdá.

 

Je to i búrka, ktorá prekvitá.

 

Sú v nej i takí, čo si veľa myslia,

 

preto je škola cesta trnistá.

 

 Monika Bačová, 9. B

 

Domovina

 

Milujem jeseň, lebo je krásna,

 

milujem teba, lebo si jasná.

 

Milujem všetko, čo v mojej vlasti je,

 

lebo krásy nádherné nájdem v nej.

 

Domovina moja, nad teba niet,

 

len ty si môjho srdca voňavý kvet.

 

Nepokoje, ktoré svetom sa mihnú,

 

dúfam, že ťa nikdy nepostihnú.

 

Škoda by ťa bola, veľká škoda,

 
 

ty pýcha nášho neveľkého národa.

 

Michaela Kováčová, 9.B

 

Les (len pre nebojácnych)

Jedného strašidelného dňa  sme sa  s bratom vybrali do lesa. Keď sme išli, tak sme zbadali starú poľovnícku  chatu.
 „Poďme sa tam schovať pred dažďom,“ povedal som bratovi, ale on iba pokrútil hlavou. Keď sme šli ďalej, začuli  sme nejaký krik. Zľakli sme sa! Začali sme utekať. Zbadal som  postriežku a oproti bola zase tá istá chata.
Vošli  sme dnu,  všade bola tma,  ale ja som v tej tme zbadal vypínač na svetlo, tak som sa rozbehol  a siahol po ňom.  Potme som stúpil na starú dosku a  zrazu ... nepríjemný pád! Len som padal a padal... Všetko zlé je na niečo dobré, mne sa podarilo objaviť tajnú chodbu. Hneď som zakričal na brata, aby prišiel ku mne, lebo je tu tajná chodba.  Skočil ako ryba do vody, ale chodbu nevidel.
„Kde je tá chodba?“ netrpezlivo sa spýtal.
„Veď v nej stojíš!“ odvetil som nervózne.
Šli sme pomaly a šli, tá chodba akoby nemala konca.
„Oddýchnime si chvíľku,“ navrhujem bratovi, a keď tak sedím a rozmýšľam, tak do mňa  začalo niečo búchať.
„Prestaň do mňa búchať,“  povedal som bratovi.
„Ja ťa nebúcham,“ ohradil sa brat.
„Nie?! Aspoň neklam,“  otočil som  a pozerám neveriacky. To, čo som zbadal, mi úplne vyrazilo dych. Ozajstná kostra  človeka. Ja som sa zľakol a začal utekať.
„Pomoc, pomoc!!!!!!!“ kričal som.
Veľmi som sa bál a  poviem vám, že väčší strach som ešte ani nezažil. Keď som prestal kričať, počul som nejaký hlas. Ten hlas sa mi zdal známy, bol to hlas môjho otca.
A naozaj to bol otec, budil ma do školy, lebo som zaspal. No ja mám poučenie z môjho sna, že  nikdy nemám chodiť  večer do lesa. Tak ako sa  rozprávka končí šťastne, aj v mojom sne nakoniec dobro vyhralo nad zlom  a ja sa teším, že sa mi to nestalo naozaj.

 Jozef Krupa, 7. B

Jednoducho ja 

 Keď vyslovíš lož na moje meno,

 

krv sa vo mne vzbúri a vrie.

 

Keď klameš mi do očí,

 

zlé ťa odo mňa neminie.

 

 

 

Ja rada ti podám pomocnú ruku,

 

rada ti poviem „neboj sa“,

 

no keď ty ma podlo zradíš,

 

naše priateľstvo roztrhne sa.


Rada poviem všetko všetkým

 

a to nie vždy milým tónom,

 

ak ti klamstvo vidím na nose,

 

neľútostne dostaneš po ňom.

 

 

 

Zakaždým zakázané ovocie

 

aj mňa najviac láka,

 

častokrát tomu podľahnem,

 

no dobré ma za to nečaká.

 

Albína Kontrová, 9.B


Vedia mladí všetko lepšie???

V našom veku sú medzi mladými a rodičmi časté nezhody. Ja chcem jedno a oni zas druhé,  nechápu to. Keby sme sa opýtali mladých ľudí, puberťákov, čo je príčinou ich častých hádok s rodičmi, väčšina by odpovedala – večerné vychádzky, domáce práce, internet, časté a dlhé telefonovanie s kamarátmi... To všetko musíme my, mladí, každý deň trpieť
Načo ideš vonku? S kým ideš vonku? Čo tam budeš robiť? Takýto nával otázok nás privádza do stavu, keď povieme svojim rodičom niečo, čo potom oľutujeme. Nakoniec zistíme, že to bola chyba a rodičov jednoducho zaujíma to, či sme v poriadku. A či vedia mladí všetko lepšie? Moja odpoveď znie jednoznačne nie!

Ja si myslím, že to nie je vždy pravda!  Pýtate sa prečo? Podľa mňa preto, lebo starší vedia toho viac a majú bohatšie skúsenosti. No my „puberťáci“ sa s rodičmi pohádame kvôli každej  hlúposti, ktorá nestojí za to, aby sme sa navzájom hnevali, aj tak neskôr zistíme, že oni mali pravdu, hoci nám chcú len dobre, ale my to tak nevnímame.
Chcú nám poradiť a pomôcť, ale my si ich častokrát ani nevšímame a ideme si svojou cestou, ktorá je niekedy aj zlá. A potom si spomenieme na ich slová. Majú nás radi a my mame radi ich!!! Ale niekedy sa  stane, že tu pravdu mame my, ale dospeli si to priznať nechcú! Lenže keď my budeme na ich mieste, budeme robiť presne to isté!!! 

 Je ráno. Vstanem z postele a rozmýšľam, čo si v tento deň oblečiem do školy. Pri rannej hygiene neveriacky pozerám do zrkadla. Och, je tam! Áno, je to ona! Na nose sa mi zjavila prvá vyrážka. Okamžite som pribehla k rodičom. Tí si len vzdychli. Takto vyzeral môj začiatok puberty. Čoraz častejšie som odporovala rodičom a myslela som si, že to, čo vravia nie je pravda. Občas si to ešte myslím, pretože keď oni boli v mojom veku, bola doba iná. Dnes je všetko modernejšie, dokonca aj my, mladí, sme iní. Ak sa to však s nami nedá vydržať, máme výhovorku: „ To tá puberta!“ Keď však skončí, budeme si musieť hľadať novú výhovorku.

 


 

 

 
© PhDr. Martina Horňáková, ZŠ s MŠ Pavlovce nad Uhom, 2008-2009