PAVLOVSKÝ ŠKOLÁK

Vytvorili sme

Jesenné zamyslenie

    Nádherné slnečné lúče vystriedalo sychravé počasie. Vysoké, údermi vetra poznačené stromy, odovzdali svoj odev naspäť matke Prírode a pomaly sa pripravujú na studený dych zimy a mrazivú vôňu vetra. Oblaky naplnené studenými kvapkami sa pomaly vlečú ponad jesennú krajinu a čakajú, kedy môžu spustiť dážď. Jeden taký tu už bol a pre poctivých hubárov, ktorí by si radi pochutnali na tohtoročných hubách, priniesol nádhernú úrodu. Zásoby matky Prírody sa krátia a zvieratká, ktoré nenašli v lese žiadne plody, sa potichučky prikrádajú k ľudským obydliam v nádeji, že aj teraz im dobrí ľudia pripravili krmidlá s chutnou potravou.

   Deti, ktorým skončil dvojmesačný oddych sprevádzaný zaujímavými zážitkami, svoj voľný čas trávia púšťaním šarkanov, ktoré brázdia oblohu. Vietor ich unáša sem-tam. V diaľke sa vynímajú staré vežičky kostola, ktorý po stáročia pevne stojí na svojom mieste nevšímajúc si zlovestnú tvár prenikavého vetra, ktorý sa pokúša pohnúť základmi kostola. Kopce, ktoré sa ešte prednedávnom pýšili nádherným závojom utkaným z letných kvetov, teraz len nemo stoja a pozerajú na to, ako pani Jeseň preberá vládu nad krajinou.                            

 B. Hudiková

 

 

Milióny snehových vločiek

    Na dosiaľ živú a pestrofarebnú krajinu zaľahlo mŕtve ticho. Lístie, ktoré ešte prednedávnom hýrilo snáď všetkými farbami, smutne leží pod holými stromami. Taktiež zubaté slnko už dávno stratilo svoju letnú silu a len občas vykukne spomedzi ťažkých mrakov a štrbavo sa na nás usmeje.

   Krajina pomaly upadá do zimného spánku. Aj les už stíchol. Zvieratá pozaliezali do starostlivo pripravených domčekov a spokojne snívajú svoj dlhý zimný sen. Všetko by vyzeralo smutne a temne, keby sem-tam v lese nestáli ešte stále zelené borovice a smreky. Tiež ticho stoja a napäto čakajú jemnú snehovú prikrývku.

   No, konečne! Z hustých sivých oblakov sa ľahkým tanečným krokom spúšťajú milióny snehových vločiek. Sadajú si na zmrznutú trávu, konáriky i na strechy teplučkých domov. Ešte chvíľu a celý kraj zaspí tvrdým spánkom pod ľadovou prikrývkou. Zo záhrad sa všade navôkol ozýva veselý smiech. To deti s radosťou vítajú príchod pani „zimy“ a stavajú guľatých panákov s červenými nosmi.

   Na chladné zimné večery sadlo čaro. Kým strieborný mesiac nežne hladí bielu krajinu svojim modrastým svetlom, umelec mrázik štípe krajine líca a ľadovými farbami maľuje na okná krásne obrazy.

Z. Repková

 
   Biely šat zimy

    Každé ročné obdobie má svoju krásu, ktorá nás očarí. Nič sa však nevyrovná poletujúcim vločkám, ktoré sa ukladajú ako páperie na krajinu. Celá príroda sa uloží na zimný spánok, prikryje ju biela perina.

   Prechádzam sa zahalená do kožúška a pod nohami to len tak chrumká. Všetky stromy majú čiapky a konáre sú zabalené do snehu, aby nezamrzli. Pozerám sa na tú očarujúcu krajinu, ktorá je každý deň iná. Je oblečená ako nevesta v bielom a mení svoj šat až na jar.

   Každé ráno nás vítajú zasnežené strechy našich teplých príbytkov. Cez deň sa na nás usmieva slnko a sneh nás oslepuje svojím trblietavým jasom až musíme prižmúriť oči. Do tohto nekonečného pokoja príde vietor, všetko rozfúka a celá krajina sa ako presýpacie hodiny razom zmení.

   Nič nás neodradí od snehových radovánok, ani mráz, ktorý sa rád hrá s našimi oknami. Maľuje na ne prekrásne kvety, ktoré nám rastú priamo pred očami. Nemôžeme ich odtrhnúť, ale potešia.                              

 Z. Gajdošová

 

...a je toho samozrejme viac!

 

 
© PhDr. Martina Horňáková, ZŠ s MŠ Pavlovce nad Uhom, 2008-2009